Koľko majstrov, pripravovateľov cesty a zvestovateľov už kráčalo po tejto Zemi! Spolu s uzatvorením kruhu všetkého diania prináša Svetlo v súde príležitosť spoznať všetko to, čo pre ľudstvo doteraz vykonalo, aby ho uchránilo pred jeho definitívnym pádom! Pred našimi očami sa pri uzatváraní týchto kruhov ukazuje ešte raz prežívanie všetkých pripravovateľov cesty, ich život a pôsobenie také, aké v skutočnosti v tom danom čase bolo, aby sa narovnalo to pokrivené. O pôsobení a ceste viacerých z ich radov sa dočítame v spisoch Zo zaviatych dôb, ako aj v iných duchovne prijatých spisoch a knihách.
Keby ľudia nepokrivili to, čo im malo pomáhať a neprispôsobovali to svojmu ľudskému mysleniu a svojim záujmom, bolo by na zemi jedno učenie, ktoré pochádza z Božej vôle a nejestvovalo by toľko vyznaní. Neexistovali by rozdiely v porozumení a ani v jednotlivých učeniach. Lebo každé učenie bolo aktom zoslania pravdy, prispôsobené porozumeniu toho jednotlivého národa. Zvestovatelia boli pripravovateľmi cesty pre samotné Slovo Pravdy.
Čo sa však dialo vtedy a nachádzame to potvrdené v spisoch, deje sa žiaľ ešte aj teraz… Krátko po pozemskom odchode zvestovateľov boli ich slová pokrivené, prispôsobené úzkemu pozemskému porozumeniu a čomu nebolo možné správne porozumieť, bolo celkom vypustené a zatajené. Lenže to bolo práve to najdôležitejšie z celého učenia a bývalo odovzdávané len najužšiemu kruhu, ktorý najhlbšie prenikol do celej hĺbky učenia. Mnohému z toho by masy ešte neboli porozumeli a preto ani nikomu nepadlo zaťažko, že sa to stalo zabudnutým. Dôležité je však, že sa tým tí ešte nevedomí odrezali od ďalších schodíkov vedúcich k vzostupu. Najviac škody však napáchajú stúpenci rôznych náuk sami sebe, ako aj ostatným spolustúpencom.
Tak vychádza na povrch, že stúpenci náuk a náboženstiev nemajú dnes žiadne priame spojenie s pôvodným učením, ktoré vtedy znelo celkom ináč, než sa vykladá a vysvetľuje dnes. Nachádzame ho dokonca aj u neskorších učení, ktoré boli zapísané, prípadne nahraté. Buď je to z nevedomosti, zo snahy priblížiť učenie čo najväčšiemu počtu stúpencov, alebo z nedostatočného porozumenia hĺbky celého učenia. Tento jav je badať aj v súčasnosti. Namiesto porozumeniu hĺbke a duchovnému odkazu náuk sa stúpenci medzi sebou prú o to, ktorá verzia je tá správna, kto má čím najviac spisov, hľadajú nové spisy z doby, keď zvestovateľ žil na zemi, alebo sa v dobrej snahe nikoho si neznepriateliť, isté pasáže a state škrtajú, alebo sa o nich nerozpráva. Mnoho stúpencov žije vo falošnej predstave, že im je všetko z náuky dôverne známe. Samotný zakladateľ náuky však už dávno pred svojím odchodom vedel, ako ďaleko boli títo stúpenci skutočnej pravde, ku ktorej sa ich snažil priviesť. Veľmi často sa po jeho odchode ukázali nedostatky ich porozumenia náuky, ako aj snaha spraviť zo živej náuky strnulú formu. Hoci si mysleli, že všetko z náuky už poznajú, prepadli duchovnej pýche a uzatvorili si cestu k ďalšiemu vzostupu. Preto je nejedna cesta stúpencov nasmerovaná opačne ako by mala byť.
Aké ťažké býva aj pre samotných vodcov a majstrov, pokiaľ sa títo snažia viesť učenie správnym a čistým smerom si priznať, že toto učenie, ktoré nasledujú je strnulé a nie všetko je v súlade s vyššími zákonmi univerza. Je to strach o stratu vlastného postavenia, povesti, stratu prívržencov a príjmu. Veď kto bude veriť majstrovi, ktorý doteraz kráčal po nesprávnych cestách?
Mnohí prívrženci žiaľ sami nerozumejú duchovnej podstate týchto učení a vnímajú ich ako hotové pravdy pre rozum. Vo svojej obmedzenosti ich pokladajú za uzatvorené náuky nepripúšťajúce zmenu a rozšírenie. Svoj cit nechávajú bokom, nezúčastnený celého diania. Zabúdajú, že je to práve cit, ktorý potrebuje prepojenie s večnou Silou a Pravdou a práve on týmto oddelením trpí najviac.
Okrem zvestovateľov a majstrov bolo na Zemi aj viacero liečiteľov, ktorí prišli vyzbrojení tými najväčšími schopnosťami, ako pomôcť masám. V ich prospech svedčí mnoho priam zázračných uzdravení a nespočetné množstvo listov a správ. Aj oni sami stihli za života vydať knihy a spisy a ich fotografie dodnes pôsobia liečivou silou. Iste ich bolo omnoho viac, než o nich máme vedomosť, pretože múdrosť Božia ich poslala každému národu bohatou mierou. Čím viac boli napojení na večnú pravdu, tým viac odmietali prejavy náklonnosti, sebazbožňovanie a vytváranie kultov. Takéto konanie im bývalo nepríjemné a odmietali ho. Aj tu sa našli horliví stúpenci, ktorí v mnohých prípadoch zabudli na tieto varovania samotného obdarovaného liečiteľa a vlastným pričinením sa uzatvárajú Pravde, v nahradení útržkovitých slov liečiteľa za večnú Pravdu. Keby len počúvali slová toho, z ktorého si spravili modlu, viedlo by ich kusé poznanie liečiteľa ďalej a rozvíjalo ich citové schopnosti. Ak by pokračovali vo vytýčenej ceste, iste by raz došli k Pravde spísanej do knihy a s radosťou by ju prijali. Oni namiesto Pravdy prijímajú však útržkovité učenie a skutočnej Pravde sa uzatvárajú. Nič na veci nemení ani fakt, že slová a prejavy ich majstrov majú písomnú podobu.
V novodobých dejinách nájdeme aj takých, ktorí o sebe tvrdili, že sú len pripravovateľmi cesty pre niekoho vyššieho, ktorý príde po nich. Ani takéto slová horliví prívrženci nepočuli, alebo počuť nechceli. Zo samotného pripravovateľa si spravili toho, ktorého on hlásal a uzatvorili sa pravde.
Ináč to nie je ani s odkazom samotného Syna Božieho Ježiša. Do náuky spočiatku čistej a ľuďmi s presvedčením žijúcimi podľa Pánovej vôle sa s rozvojom učenia začali pridávať tí, ktorým šlo len o vlastný prospech. Kým spočiatku prvých kresťanov vraždili a prenasledovali, neskorší stúpenci nazývajúcimi sa kresťanmi, alebo katolíkmi boli tí, ktorí prenasledovali a vraždili druhých. Pôvodná náuka, ktorú priniesol samotný Syn Boží, a hlásali ju aj prví stúpenci, sa pokrivila a stúpenci a veriaci bez toho, aby o tom vedeli, slúžili iba chrámom a cirkvám, nie však samotnému Bohu! Títo takzvaní služobníci boží sa vždy snažili udržať si vplyv na veriacich, keďže z neho pramenila aj ich moc a samozrejme aj zárobok a živobytie.
Skúsme sa aj dnes zamyslieť nad tým, ako sa môže z človeka takého ako my, stať nejakým štúdiom zrazu služobník boží! Alebo sa ním stane až po absolvovaní vysviacky v chráme, kedy k nemu pristúpi skrze vyššieho hodnostára duch boží a z doterajšieho človeka sa zrazu stáva boží služobník? Komu takýto človek potom slúži? Bohu, človeku, ktorý ho vysvätil, alebo organizácii, ktorá je pokračovateľkou tradície?
Nech sa na to pozrieme akokoľvek, nájdeme dve možnosti: buď je pokrivené samotné učenie, ktoré je prispôsobené na dosiahnutie záujmov, alebo je učenie čisté, ale využívané nesprávnym spôsobom na ciele, ktoré sú pozemského charakteru a sebecké. Horšie je však využívať čisté učenie prevažne na vlastné účely, ako keď sa samotné učenie pokriví z nevedomosti. V súčasnosti sa žiaľ stretávame prevažne s prvou možnosťou, keď už len málokto zo zúčastnených má vôbec tušenie o čistej a neskalenej podstate učenia, ktoré hlása. Väčšina takýchto učení sa nachádza v spleti obrovského labyrintu, z ktorého je cesta späť takmer nemožná.
Vezmime si ako príklad kresťanov. Vidíme, ako nesprávne uchopili mnohé z učenia svojho Majstra, bez porozumenia hlbokej pravdy, ktorá spočívala v prinesenom Slove. Vôkol toho vznikajú rôzne spoločenstvá a sekty, pretože ľudský duch v sebe cíti rásť živú túžbu po tom dostať viac, než mu ponúkajú cirkvi vo svojich povrchných výkladoch. Niekde vznikne túžba po skutočnom živote prvých kresťanov a táto čistá túžba speje k absurdnostiam života bez elektriny a všetkých technických vymožeností. Ľudia od týchto spoločenstiev očakávajú viac jasnosti a častokrát im postačuje len to, že to znie ináč než v cirkvách. Túžba umožní už aj v tom vidieť pokrok, hoci je toho v skutočnosti menej, než ako už prijali v cirkvách. Dôležitá je práve tá novosť a to je pokladané súčasne za cenné. Žiaden z nich neuvažuje nad užitočnosťou toho nového pre jeho duchovný vzostup, kde rozhoduje iba jeho vnútorná hodnota!
Takisto ani kontakt so záhrobím na špiritistickej seanse toho človeku veľa nedá. Teší sa, že je v kontakte so záhrobím a možno sa aj niečo nové dozvie. V skutočnosti tento pokrok nepredstavuje nič iné, než je to pri vzťahu k jeho spolublížnym tu na zemi.
Nezabudnime navštíviť ani rôzne skupinky ľudí, ktorí túžia po Pravde. Stačí, že nejaký spomedzi nich trochu vyniká a ostatní sa ho pýtajú úplne na všetko a riadia sa podľa jeho názorov. Nebolo by to zlé, pokiaľ by porovnávali svoje cítenie s jeho, ale oni to svoje ubijú a stávajú sa nesamostatnými. A nájdu sa medzi nimi ľudia, ktorí majú vôkol seba Slovo Pravdy. Namiesto práce na sebe samých a skúmaním v Slove nekriticky prijímajú niečie pravdy.
Podobných príkladov by sme nachádzali množstvá. Spoločným znakom všetkého je nebezpečnosť samotných prívržencov pre Pravdu samotnú. Nielen že ju nepoznajú, ale sú ochotní ju kriviť a brojiť proti tým, ktorí sa úpenlivo snažia ostať jej verní.
Staňme sa tými, ktorí nepočúvajú týchto verných prisluhovačov či už starších, alebo dávnych náuk.
Túžme vo svojom vnútri po Pravde a hľadajme ju z celej sily nášho vnútra. Nebojme sa vykonať možno aj nesprávne rozhodnutie, ale vezmime si z neho ponaučenie, než by sme mali stáť na mieste a nehýbať sa. Veď odvážne vpred je Bohu milé!
