V poslednej dobe už bez ostychu počujeme „takzvané elity“ rozprávať o dôslednej kontrole populácie a ich snahe o to, aby na Zemi ostala tzv. zlatá miliarda, alebo len polovica tohto počtu. Podľa ich predstáv má zostať žiť na Zemi elita sama a tí ostatní budú jej obslužný personál – primerane vzdelaní na potrebnú prácu, ale nie príliš na to, aby sa búrili alebo si vymýšľali vlastné pravidlá. Ak tieto tézy a reči niekto prijíma a číta ako obyčajnú informáciu, alebo to vidí ako počítačovú hru, či program v televízii, bez toho, aby sa v ňom vzbudila nevôľa, alebo protitlak, takýto človek si vôbec nedokáže ani len predstaviť obludnosť a bezcitnosť vychádzajúcu z tohto prístupu. Navyše sa mnohí tzv. elitári mylne domnievajú, že ak tento svoj zámer verejne oznámia a nikto z tých, ktorých sa to týka voči tomu nebude namietať a stavať sa na odpor, sú vtedy oni samotní vylúčení zo zodpovednosti a karmického kolobehu a nebudú večnými zákonmi za takéto konanie nič vyrovnávať a odpykávať.

Je to teda „takzvaná elita“, kto má tú autoritu alebo právomoc určiť, ktorí ľudia majú právo zostať a ktorí zas musia odísť? Kým sa to jednotlivca priamo nedotýka a na vlastnom prežití nepocíti rozsah a dosah takýchto úvah, jedná sa len o počty a štatistiku. Tí, ktorí bijú na poplach a o tom rozprávajú a poukazujú na to, sú nálepkovaní ako konšpirátori, dostáva sa im pohŕdania, ako aj rôznych hanlivých a zosmiešňujúcich pomenovaní. Podľa vnútornej odozvy týchto téz sa vytvárajú zdanlivo dva tábory. Tu je však hrozba spoločná, preto toto delenie nie je na mieste, rozdiel je len v uchopení a porozumení možnému nebezpečenstvu.

Toto je veľmi zjednodušený pohľad takzvanej elity, skôr ľudí, ktorí si o sebe myslia, že sú nejakým spôsobom výnimoční. Sú však veľmi vzdialení tomu, aby mohli nejakou elitou byť, pretože tá by sa postarala o blaho svojich vlastných, spomedzi ktorých vzišla. V tomto prípade sa skôr jedná o ľudí disponujúcich pomyselným „vlastníctvom“ zdrojov, peňazí, alebo koncentráciou moci. Mylne sa domnievajú, že im je všetko dovolené a že môžu všetko a všetkých vlastniť, alebo si minimálne kúpiť. Tí ostatní im budú slúžiť, pokiaľ im hodia odrobinky z ich stola a potom pôjde všetko tak, ako to temný princíp, ktorým sa riadia, naplánoval.

Stará sa tu vôbec niekto z nich o Stvoriteľa, alebo o nejaké prírodné Zákony, ktoré fungujú nezávisle od toho, čo si ľudia zvolia za vlastné zákony?

Na Zemi žijú aj ľudia, ktorých životným cieľom nie je ovládanie druhých a túžba po materiálnych statkoch. Majú prečítané množstvo kníh, čítajú možno aj Posolstvo Grálu. Tam a možno aj v rámci spomienok na časy na Hore sa dočítali a našli, že na túto Zem nepatrí vyše polovica ľudí. V niektorých spisoch môže byť toto číslo dokonca vyššie.

Títo duchovní ľudia teda tiež pokladajú za samozrejmosť, že bude potrebné tých, ktorí sem nepatria, nejakým spôsobom pretriediť, zmenšiť ich počet. Niektorí si predstavujú, že to vykoná Svetový sudca v predpovedanom súde, alebo pripustia aj možnosť, že aj tie plány samozvaných elít môžu nakoniec poslúžiť dobrej veci. Samozrejme tiež vychádzajú z toho, že odísť z tejto Zeme majú tí druhí, teda tí, čo nepoznali Slovo, alebo nemajú záujem o duchovné záležitosti, a už prepadli temnu a jeho prisluhovačom. Samozrejme nepomyslia na to, že by sa odchod zo Zeme mal týkať ich samých alebo ich blízkych, či blízkeho okolia. Prehrabávajú sa v rôznych spisoch a prstom ukazujú na tých druhých, ktorí sú oproti nim viac materialisticky orientovaní, že práve títo sem nepatria.

V rámci skupiny ľudí so záujmom o duchovno sa nájdu aj takí, ktorí tiež čítali podobné spisy, napriek tomu však tým druhým neprajú nič nedobrého a neosobujú si právo prstom ukázať na tých, ktorí nemajú právo zostať na Zemi, vo svojom vnútri si však vo vlastnej poctivosti hľadajú a premietajú obrazy, akým spôsobom by mohlo odísť tak veľké množstvo ľudí naraz. Radi by aspoň nejakým spôsobom pomohli, aby toto číslo nemuselo by tak vysoké, sami sú si však vedomí vlastnej zraniteľnosti a vlastnej vnútornej slabosti. Často ostávajú pri prianí pomoci, ale sami vidia vlastnú nedostatočnosť a slabosti.

Vo svojom osobnom merítku vidia, koľko starostí im prinesie len fakt, ak zrazia nejaké zviera, alebo uvidia človeka, ktorý na ulici odpadne a pribehnú mu na pomoc, prípadne, keď odíde, alebo ochorie niekto z ich blížnych. Preto si nedokážu predstaviť, ako môže dôjsť k uskutočneniu takýchto udalostí a s omnoho väčšou silou, prajú čím najväčšiemu počtu ľudí, aby nemuseli odísť.

Tých postojov a skupín ľudí existuje veľké množstvo. I keď sa vo svojom vnútri týmito možnosťami úprimne zaoberali, sú si dobre vedomí, že vonkoncom nie sú pripravení na dianie tak obrovského rozsahu a nedokážu si to vôbec ani len predstaviť.

V ich vnútrach, ako aj u mnohých iných ľudí vyvstáva naliehavá a pálčivá otázka:

Aké sú zákonitosti, ktorými sa celý tento dej, ako aj iné takéto deje riadia a kto v konečnom dôsledku rozhodne o spočinutí toho ktorého človeka na Zemi?

Predtým je dobré uvedomiť si jeden dôležitý fakt, ktorý sa síce zdá taký jasný, ale na druhej strane pre mnohého človeka úplne nepredstaviteľný. Život po pozemskej smrti a odložení pozemského tela pokračuje a nie je hlavným cieľom bytia človeka na zemi, udržať si svoje pozemské telo a žiť na Zemi čo najdlhšie. Veď čo by mal človek z toho, keby žil aj 100 rokov a následne by sa dostal na druhom svete o celé svety nižšie, ako keby žil len polovicu tohto života? Žiaľ, tak sa na život a jeho trvanie pozrieť nedokážeme, lebo na nás lpie veľký strach a neznalosť. Všade tam, kde existuje jediný pohľad na ľudský život z pohľadu strachu oň a snahu o jeho čo najdlhšie predĺženie, hoci by bol takýto život akokoľvek nehodný, existuje zároveň veľký priestor na ovládanie a manipuláciu.

Neznamená to však nevážiť si daru života a stavať sa k nemu nepriateľsky. Aj samotné pozemské bytie bolo človeku dané ako prostriedok na cestu sebauvedomenia, zdokonalenia sa a ako prostriedok k duchovnému vývoju, vedúcemu postupne k zrelosti. Nehrá pritom žiadnu rolu, že život prežitý na Zemi bol krátky, ak človek splní nejakú dôležitú vnútornú úlohu, ktorú tu dostal a vzal si ju za vlastnú, alebo sa jeho bytie míľovými krokmi posunie vpred. Človek môže preskočiť veľké diaľky a svety a posunúť sa skokovo vpred. Pokiaľ by ešte rozuzlil nitky karmy, nemusel by sa už do pozemskej inkarnácie ani prinavrátiť. Z takéhoto uhla pohľadu sa však na zmysel ľudského života pozrieť poväčšinou nedokážeme.

Aj v tomto prípade je dej zákonitý a vôbec nie je dôležité, či sa tak udeje na tomto svete, alebo až na tom druhom. Všímajme si pôsobenie zákona tiaže za súčinnosti zákona príťažlivosti rovnorodého. Aký si, človeče? Čo sú tvoje vnútorné pohnútky a akú ťažobu si nesieš so sebou? Tá ťa jednak nepustí vyššie a následkom zákona rovnorodosti budeš pritiahnutý práve na tie miesta, kde je potrebné ešte niečo rozuzliť. Hoci by sa situácia mohla zdať navonok zlá a nepriaznivá, môže práve najlepšie prispieť k dôležitému prežitiu alebo rozuzleniu.

Nemusí to automaticky znamenať, že tí, ktorí fyzicky zo Zeme odídu, sú už odsúdení k zániku a rozkladu. Práve veľkou a človeku nepochopenou milosťou Božou môže byť týmto ľuďom daná možnosť ďalšieho vývoja, alebo rozhodnutia v jemnejších úrovniach, alebo niekde inde, kde získajú novú možnosť sa správne rozhodnúť. Aj my sami buďme voči ostatným prajní a nikoho neodsudzujme. Veď čo by sme tým získali okrem nedobrej sejby spätných účinkov?

Vráťme sa však k samotným duchovným ľuďom s rôznym vnútorným postojom. Už pred 100 rokmi bolo povedané, že tí, ktorí boli vyvolení a starostlivo vychovávaní k službe, nie sú o nič lepší od tých druhých, akurát sa im dostalo vyššou milosťou vedenia a vyučovania. Preto nech nikto neľpie v pýche na veľké vedenie, ktorého sa mu dostalo, ale nech sa snaží pretaviť ho v čin a vlastné prežitie, pretože len to skutočne prežité sa raz bude počítať na miske jeho váh.

Nech sa vytratí pýcha z duchovnej elity, alebo vyvolenej kasty, pretože ihlou súdu prejde len ten malý služobník, ktorý tak koná s radosťou, vďakou a z presvedčenia.

Zamyslime sa ešte nad tým, ako by tieto procesy mali a mohli prebiehať. Všetci tí zlí pôjdu preč a zostaneme tu len my a naši známi? Bol by to posledný súd ktorý je možné spojiť so Spravodlivosťou Božou? Iste nie.

Na to skutočné rozhodnutie, kto ešte na Zemi bude smieť ostať a kto pôjde, bude mať vplyv každý človek sám. Konajme vždy tak, aby naše svedomie bolo s našim konaním v súlade a preberme konečne maximálnu vnútornú zodpovednosť za náš život. Staňme sa kapitánom, ktorý uchopí kormidlo a loď svojho bytia bude smerovať k svetlej budúcnosti. Tým sa naučíme spoľahnúť sa na prostredie, po ktorom sa naša loď plaví a naučíme sa dôverovať správnosti tohto vedenia. Ak budeme žiť daným okamžikom a otázku, či tu ešte budeme smieť ostať alebo nie, zveríme v dôvere Najvyššiemu.

Nikdy si neprestavujme a nemyslime si o sebe, že práve my sme tými vyvolenými, ktorí jediní spoločne so svojím okruhom známych budú raz smieť ostať žiť na Zemi a že sú to práve tí ostatní, materialisticky orientovaní, ktorí odídu. Vysielajme skôr myšlienky pomoci a nádeje, ktoré neskôr podložíme vlastnými činmi. Práve tak dokážeme pomôcť čo najväčšiemu počtu ľudí a sejba v podobe dobrej úrody nás samých vynesie nahor, aby sme nemuseli byť strhnutí do rozkladu spolu s tými, ktorí sa stali príliš ľahkými.