Dnešný deň je v tibetskom chráme výnimočným. Silno vanie vietor, akoby chcel stenám kláštora a jeho oknám niečo oznámiť. Plní nadšenia čakajú bratia na vrchného lámu, ktorý k nim prichádza na nádvorie. Je oblečený v slávnostnom rúchu, akoby mal bratom zvestovať začiatok niečoho nového. Všetci na to s napätím vyčkávajú…
Tentokrát to však má byť ináč, než bývalo doposiaľ. Láma volá všetkých bratov do najväčšej učebnej miestnosti, kde na nachádza uzatvorená kniha. Žiakom žiaria oči, priam až plačú a čakajú na okamžik premeny a začiatok nového veku. Tešia sa, že tá doba už prišla.
Láma pristupuje ku knihe, v rukách má pero a vraví natešeným žiakom:
„Stránky, ktoré smiem teraz otvoriť, sú ešte nepopísané a prázdne. Mojou úlohou je do nich napísať náš vlastný príbeh, určený nám aj ostatným k poučeniu a ku spáse.“
Žiaci skláňajú svoje hlavy a vďačne vpíjajú lámove slová. Cítia, že skrze lámu prehovárajú vysokí duchovní pomocníci a prijaté má im byť veľkou pomocou na ich duchovnej ceste. Sklamaní a možno aj zahanbení už tušia, že sa na začiatok novej prevratnej doby ešte tešili márne.
S neopísateľnou láskou sa láma díva na jemu zverených žiakov. Vidí v nich prázdne nádoby, z ktorých bola poznaním doterajšieho nesprávneho názoru vyliata kalná a zahnívajúca voda. Prosí vysokých vodcov a všetkých pomocníkov o pomoc a vedenie. Nech sa z neho dostane jeho žiakom, ako aj všetkým tým, ktorí smú toto s nimi spoluprežívať. „Prosím Najvyšší, ak je to Tvoja Vôľa, nech sú prežitím uchránení od týchto nesprávnych ciest. Daj im plné prežitie toho, čo sme my prežívali po nejaký čas tu v kláštore. Nech sa do nádob ich duchov vleje svieža, čistá voda z výšin.“
Láma berie do ruky pero a píše:
Počas celého roku zachytávali duše otvorených bratov nepekné útvary strachu, nenávisti, zloby, pomstychtivosti tak veľkej intenzity, akej tu dosiaľ ešte nikdy nebývalo. Celé zástupy démonov vybehli na ľudstvo a to ich živilo svojím strachom o holý život a o budúcnosť. Sotva pomáhali naše hodiny vnútorného sústredenia. Viacerých žiakov premohla ich ohavnosť a des. Jemný svet vôkol sa začína meniť. Vrie a buble to v ňom a nič už nebude také, aké bývalo predtým. Z toho ste žiaci odvodili príchod novej doby. Vidíte ten veľký vír a pohyb všetkých foriem vôkol nás. A začali ste si myslieť, že sa to všetko deje samé od seba. Začali ste veriť, že čas prevratných zmien, ktoré nám boli už dávno zvestované, už nastal. Vašou úlohou je len čakať, kým príde nová doba a nie je potrebné nič konať. Uverili ste, že nasledujúci príliv sily, ktorý sa každoročne opakuje, bude prevratný a svojou silou spôsobí tornádo, ktoré všetky nepekné poletujúce formy rozmetá a zničí. A ani ste nezbadali, ako ste poľavili vo svojej snahe.
Ja za seba som vám nemal nič z toho uľahčiť, ale nechať vás na vlastnom prežití prežiť nesprávnosť takejto cesty. Tak sa udialo, že jeden z vás si povedal, že zametať chrámové schody už nie je potreba s tou húževnatosťou ako predtým. Iný, ktorý svojím vrúcnym naladením dodával silu a nádej mnohým ľuďom nielen z Tibetu, poľavil a ľuďom sa ráno dostával zlomok sily, než tomu bývalo obvykle. Ani jedlo v kláštore nechutilo tak ako obvykle, lebo kuchár vnútorne poľavil a nevložil do jeho prípravy toľko sily, ako to robil predtým. Všetci ste čakali, lebo ste si mysleli že koniec všetkého starého je tu a do nového prílivu sily nastane nová doba.
Mysleli ste si, že s jej príchodom už nebude ani nášho kláštora, lebo sily hôr ho svojou mocnou silou pojmú a on zájde. Vraveli ste si, že žiaden kláštor nebude treba, lebo sa všetci zmenia a na zemi nastane raj. Zanedbali ste svoje bežné povinnosti, nerozvíjali ste svoje dary a vyčkávali v očakávaní niečoho veľkého a mocného, ktoré všetku námahu vykoná za vás. Mysleli ste si, že postačí, že ste tu a pripravujete sa na radostné dni, keď v blaženosti vyjdete k ľuďom a na troskách ich doterajšieho bytia im začnete zvestovať o Vznešenom. Aj dnes ste si mysleli, že tá chvíľa nastala a s detskou radosťou v očiach ste čakali, kedy zaznejú slová tohto významu.
Spomeňte si na slová, keď poslední sa stavajú prvými a prví poslednými. Túžba po Vznešenom vo vás vybledla a v čase, keď by podľa vašej mienky malo dôjsť k obratu a zmene, začal olej vo vašich lampách chýbať. Práve tento moment zlomu je ten, keď malo vaše úsilie silnieť a byť čo najmocnejšie, aby ste zo svojho oleja smeli rozdávať aj ostatným. Vám však neostalo dosť ani pre seba samých. Preto buďte vďační za to, že ten okamžik ešte nenastal.
Nadchádzajúci čas si od nás všetkých žiada to najvyššie vypätie síl a počúvanie hlasom našich pomocníkov, ktorí majú pre nás návod, ako prejsť bodom obratu. Využime preto ostávajúci čas k tomu, aby sme sa naučili počúvať ich reči a riadiť sa ich radami.
Hoci ste toho mnoho očakávali, spomeňte si na slová Božieho Vyslanca, ktorý riekol:
„Nikto nevie, kedy nastane koniec, nevedia to ani anjeli, ba ani ja sám. Presný deň a hodinu pozná iba Otec. A keďže neviete, kedy ten čas príde, buďte bdelí a modlite sa!“
***
Po týchto slovách zacítil láma v sále mohutnú silu otvorených ľudských duchov ochotných slúžiť Vznešenému. Každý z nich si vytýčil vnútorné ciele pre to, aby sa stal lepším. Sálou znela mocná túžba načúvať hlasom svojich pomocníkov a vodcov a nájsť také cesty, ktoré umožnia spojenie s nimi. Boli to mocné okamžiky blaženosti, ktoré Tibet už stáročia nezažil.
Nech sa táto blaženosť naleje do sŕdc všetkých tých, ku ktorých duchu toto posolstvo prehovorilo.
Slza lámu uzatvára bodku za príbehom, ktorý smela do knihy zachytiť jeho ruka.
