Častokrát si človek myslí, že pozemskou smrťou je všetko zahladené a o mŕtvych je potrebné rozprávať len v dobrom. Na všetko sa díva len pozemsky a zabúda sa pri tom na napĺňanie  spravodlivosti vyššou mocou. Tak, ako sa rozdelí, alebo rozpredá, či zlikviduje všetok majetok, ktorý človek užíval počas svojho pozemského života a potom už po ňom niet ani chýru ani slychu a najbližší žijú len v spomienkach na neho, tak neplatí ten istý princíp pre činy a jemné vlákna, ktoré sú s človekom, ktorý zo zeme odišiel, späté. Tieto nie je možné oddeliť, predať, ani zlikvidovať tak, ako  majetok, ktorý po človeku zostane. Týkajú sa pobytu človeka na zemi v najhrubšej hmote, čakajú na neho a nútia ho sa vrátiť, kým ich neodčiní. Môže sa tak udiať dobrým chcením a lepším poznaním, alebo neporozumením zmyslu pokladu, ktorý v sebe pôsobenie spätných účinkov pre jeho vývoj skrýva. Takisto ho za odmenu, alebo za odplatu vedú tam, kam tomu on dal podnet svojím spôsobom života a vyžarovaním. Človek samotný je strojca svojej budúcnosti, ktorá sa napĺňa do posledného detailu.  

A čo vlastne znamená výrok rozprávať o mŕtvych len v dobrom? Zabudnúť na to nedobré a klamať ostatným o ich živote, alebo si ich život idealizovať? Iste je každému známe, že aj po odchode z tejto zeme je človek na druhom svete ešte so zemou spätý množstvom vlákien. Tým, že o ňom známi alebo príbuzní rozprávajú, posilňujú a napájajú sa na tieto tu zanechané vlákna a daný človek to na druhom svete cíti a vníma. Pokiaľ sa reč o ňom nezachvieva „v len dobrom“, prežíva znovu to nedobré a vytvára mu to nové ťažké prežívanie, bolesť a zranenia. 

Je v tom obsiahnuté nerozprávať o živote zosnulých hanlivo, ale hoci nie všetko, čo po sebe nebohý zanechal bolo len dobré, je možné priviesť ostatným poučenie zo života zosnulého, ktoré môže odkryť pôsobenie večných zákonov a ukázať cesty, po ktorých by sa ľudský duch mal uberať v ideálnom prípade. Keby to však bolo také ľahké.  

Skúsme dnes otvoriť noviny, alebo bulvárne stránky, na ktorých nájdeme príšernú udalosť o násilnej smrti už dlhší čas nezvestnej dôchodkyne. Noviny píšu o šialencovi, ktorý telo znetvoril a neskôr sa ho pokúsil spáliť, nezabúdajú spomenúť ani konfliktnú povahu jeho obete. Zadívajme sa na tento príbeh, snáď nám jeho aktéri pomôžu hlbšie nahliadnuť do tkania vlákien a odčiniť úprimným priznaním aspoň malý diel svojej viny. 

Dôchodkyňa, ktorá k nám predstupuje, má veľkú radosť nad tým, že sa smie zdôveriť so svojím životným príbehom, ktorý v sebe nesie z jej pohľadu mnoho nespravodlivosti a boja. „Nezabudnite to tam všetko napísať, aká veľká krivda sa mi stala! Je to strašné, čo všetko sa udeje tomu, komu záleží na blahu našej spoločnosti. Narodila som sa do ťažkých pomerov. O rodičov som prišla ešte v mladom veku a musela som sa starať o svojho brata, ktorý namiesto vďaky utiekol do zahraničia a na návštevu príde len veľmi zriedka. Tak isto ostatní ľudia vôbec nevidia, ako som sa zaujímala o spoločnosť a ako som vo všetkom, čím som chcela spoločnosti pomôcť, mala pravdu. Či už to boli psičkári, ktorí znečisťovali okolie, majitelia áut, ktorí pri bytovke odmietali vypnúť motor, alebo zle parkujúci vodiči, ktorých som sa na ich prečiny snažila upozorniť, alebo som na nich volala políciu. Každý z týchto ľudí odmietal pravidlá, ktoré boli v spoločnosti zavedené pre naše lepšie fungovanie a blaho. Nerozumel tomu takmer nikto zo susedov, ani  mnoho iných ľudí. Za moju dobrotu a snahu o ich nápravu ma mali za hašterivú osobu, strigu, alebo čudáčku a samotárku. V závere môjho života sa mi odohrala veľká nespravodlivosť, ktorou sa až doteraz takmer každý odmietal zaoberať! Pripravili ma o život a stal sa hrozný trestný čin! Nikto ma nepočul a kto aj počul, odmietal nasledovať moje volanie po náprave. Všade, kam som prišla, som sa snažila o to najlepšie, čoho som bola schopná. Ľudia ešte nedorástli na tú úroveň, aby tejto mojej snahe rozumeli. Mám dojem, že som sa na zem dostavila v nevhodnú dobu, keď ľudia nedokážu porozumieť tomu, ktorý je na vyššej úrovni, než oni sami.“ 

Toľko z rozprávania hlavnej hrdinky správ poslednej doby. My sa však pokúsime nahliadnuť za oponu, aby sme začali rozumieť tkaniu osudových vlákien a vo všetkom nachádzali tú najväčšiu spravodlivosť. 

Tak ako každý z nás, ani pani dôchodkyňa nebola na zemi po prvýkrát. Priniesla si so sebou nitky, ktoré ju spájali s jej predchádzajúcimi inkarnáciami. Keď začneme sledovať tie z tých najtemnejších, dostávame sa do koncentračného tábora počas 2. svetovej vojny. Existuje veľa nepekného, čo sa medzitým odohralo v tábore a nemá význam to spomínať. Činy proti ľudskosti majú veľký vplyv na množstvo a hustotu tmavých vlákien, ktoré pani dôchodkyňu sprevádzali počas nasledujúceho života. Aj tam chcela rozdávať svoju múdrosť a mať pravdu, ale vo veľkej miere narážala na pravdu tých ostatných. Vznikalo mnoho konfliktov a takmer všetci ľudia sa jej práve  kvôli tomu stránili. Skončila úplne sama, bez rodiny a okruh jej priateľov sa zo dňa na deň výrazne zužoval. Mnohí ľudia sa odmietali hádať, alebo si mysleli svoje a odmietali takto dávať niekomu energiu a vyživovať spory.

Takisto aj husté temné vlákna si vyžiadali svoje rozuzlenie a pani dôchodkyňa musela platiť. Nevieme, koľko z dlhu sa stalo splatným počas dôchodku na konci jej života, ale celá čiastka to iste nebola. Jej pozemský život bol náhle ukončený strelnou zbraňou a ostal po nej celý majetok, od bytu, až po okuliare. Snáď sa jej pohľad na celé jej bytie zmení, ak bude smieť s každým prečítaním si tohto článku precítiť, ako pôsobí spravodlivosť a neochvejné Božie zákony. 

A my, ktorí ešte pobývame na zemi sa nesnažme klásť všetku vinu na vraha, ktorý ukončil jej život. To, čo spravil nemôžeme schvaľovať, ale prosme aj za jeho blaho, aby odhalil nesprávnosť svojho činu. Možno bol on práve jednou z jej predchádzajúcich obetí, ktorý sa v istý čas na všetko rozpomenul a pomstil sa. Neznamená to, že konal správne, lebo ako vraví Pán: Moja je odplata, moja je pomsta!

Pokúsme sa vidieť aj pani dôchodkyňu v inom svetle, ako nám to opísala ona sama. Samozrejme, nech by sa udialo čokoľvek, nie je dôvod nikoho pripraviť o život, ale láska a prísnosť je v každom prípade na mieste. Veď samotný život je taký krásny a je v ňom obsiahnuté toľko nádhery a krásy, že je úplne zbytočné si ho takýmto spôsobom znepríjemňovať.  

Nech tieto slová preniknú k mnohým ľuďom podobného osudu, lebo nič sa neskrylo, nestratilo, ale bude si to žiadať svoje vyúčtovanie. Ten, ktorý utláčal a trýznil druhých bude raz tiež musieť zaplatiť a pokiaľ medzitým nedošiel k lepšiemu poznaniu, je dosť možné, že sa stane raz ich obeťou. Tak neúprosne a spravodlivo pracujú zákony Najvyššieho. Nikto pred ich pôsobením neunikne a nepomôže ani ukryť sa niekde na samote a žiť asketickým životom zo strachu, že si ma tam niekto nenájde. Verte, že tkanie vo stvorení dokáže nájsť tie najsprávnejšie a najspravodlivejšie cestičky a včas si vypýta účet za to nesplatené. Ak by aj niekto v uvedených riadkoch spoznal svoj nesprávny postoj, nič to nevadí. Minulosť je možné odčiniť v prítomnosti a ten najlepší spôsob je zmena svojho chcenia a polepšenie sa. Dobré chcenie, pokiaľ nepramení vo vlastných myšlienkach, má silu prerásť v neskoršie dobré činy a výrazne oslabiť následky predchádzajúcich nedobrých skutkov, ktoré sa k človeku budú zákonitou cestou prinavracať. Nech nezúfa, ale z celej sily svojho ducha nech sa upne k výšinám a prosí v tom najlepšom chcení o nápravu a podporu novo vzniknutému dobrému chceniu. Iste aj v takejto ťažkej chvíli vlastného precitnutia neostane bez pomoci. 

Aj my sa snažme poznávať zákony stvorenia a a sledovať ich postupné napĺňanie. Tam mesiace, ani rok nehrajú žiadnu rolu. Všímajme si však, ako posledný čas všetko speje k rozuzleniu a ukazuje sa, aký kto v skutočnosti je a ako si veci stoja. Keď voči nám raz v ústrety zaznejú slová: „Aký si, človeče“, nech sa ukáže v našom vnútri to najkrajšie, čoho sme schopní. To je prianie pre každého z nás na našej vnútornej ceste vzostupu.