Nádherná je Zem, poskytnutá človeku ako miesto, kde môže pomaly dozrievať. Obraz dozrievania ľudského ducha možno sledovať aj na pozemskom dieťati, ktoré musí byť starostlivo vedené životom, aby sa ho naučilo poznávať a aby sa naučilo správne používať svoju slobodnú vôľu. V tom čase je smerom navonok utlmená a namiesto nej sa do popredia dostáva napodobňovací pud, takže dieťa nepociťuje ako obmedzenie to, že mu rodičia nedovolia robiť všetko na čo si práve zmyslí. Pokiaľ je vnútorne čisté, rado nasleduje svoje vedenie, pretože mu plne dôveruje a cíti sa v tom šťastné.
Podobné je to aj s celými národmi. Aj ľudské spoločenstvá boli spočiatku pevne vedené svojimi náčelníkmi alebo kráľmi, ktorí im neposkytovali veľký priestor na vlastné rozhodovania. Napriek tomu to nepociťovali ako obmedzenie, lebo svojim náčelníkom a kráľom dôverovali. Pokladali ich za múdrych a spravodlivých a boli presvedčení, že ich nasledovanie im prinesie šťastie a radosť.
Pokiaľ sa vývoj ľudstva ešte neodkláňal od ciest naznačených Stvoriteľom, teda pokiaľ bol ešte prirodzený, priniesla táto dôvera vo svojich vodcov bohaté ovocie, pretože to boli skutočne najzrelší a najmúdrejší jednotlivci. V mnohých prípadoch išlo dokonca o zvlášť pripravovaných svetlých a zrelých duchov, ktorí sa na Zem inkarnovali práve za týmto účelom. Tak mohlo Svetlo prúdiť do všetkých aspektov pozemského života.
V tom čase mohli ľudia aj ľahko spoznávať týchto pravých pozemských vodcov a s radosťou ich nasledovať. Umožňovala im to detská čistota. V menších kmeňových spoločenstvách, kde sa všetci navzájom poznali, to nebolo ťažké, pretože ľudia vedome spojení so Svetlom obzvlášť vynikali odvahou a spôsobom riešenia problémov, v čom mohli všetci neustále vnímať vysoko prevyšujúcu múdrosť.
Neskôr, keď sa jednotlivé kmene rozrastali alebo sa prirodzeným spôsobom spájali do väčších národov, kde sa už ľudia nemohli navzájom poznať, bola múdrosť vedenia zabezpečená formami dedičnej monarchie. Na základe príťažlivosti rovnorodého sa potom kráľ mohol inkarnovať kráľovskému páru a mohol byť odmalička vedený a špeciálne pripravovaný na svoju budúcu úlohu vládcu tými najlepšími učiteľmi priamo v kráľovskom prostredí. Dodnes sa zachovali symboly, stelesňujúce duchovné dary zo Svetla vyvoleným vládcom, ako napríklad kráľovská koruna, rúcho či žezlo. Zachovali sa mnohé z nádherných slov, aké bolo možné počuť počas slávnostných korunovačných úkonov.
Spájanie sa kmeňov do väčších národov prirodzeným spôsobom znamená, že sa tak dialo na základe magnetickej príťažlivosti Svetla. Keď sa na Zem inkarnoval obzvlášť svetlý vládca, tak sa to muselo prejaviť v celom kráľovstve tak, že harmónia, blahobyt a diela jeho obyvateľov museli byť doďaleka viditeľné. To potom mohlo osloviť čisto zmýšľajúcich náčelníkov susedných kmeňov, ktorí prišli vzdať úctu svetlému panovníkovi tým, že sa sami a tým aj svoj kmeň dobrovoľne podriadili múdrosti jeho vedenia, takže sa svetlá ríša a jej moc mohli rozrastať.
Ani to sa však nedialo ľubovoľným spôsobom, že by sa ktokoľvek mohol stať rovnocenným obyvateľom svetlej ríše. Miešanie rozdielne zrelých národov bolo vylúčené tým, že múdri panovníci zachovávali prísnu hierarchiu prostredníctvom týchto podriadených náčelníkov, ktorí zostali aj naďalej zodpovední za svoje kmene v každodenných oblastiach života. Náčelníkom to zároveň umožnilo stať sa ešte lepšími prostredníkmi Svetla, zrozumiteľnými pre stále vzdialenejšie kruhy. Pozostatky týchto princípov, i keď v značnom pokrivení, sa zachovali v tom, čo nazývame „kastovným systémom“. Možno ich nájsť aj v súčasných tzv. „decentralizovaných“ krajinách, ako napríklad Švajčiarsko, kde takéto rozdelenie moci a zodpovedností umožnilo mierové spolužitie dokonca aj viacerých národov počas dlhého obdobia, a to aj vtedy keď všade okolo zúrili vojny.
Prirodzený vývoj v dozrievaní by znamenal, že by sa zákony najsvetlejších kráľovstiev blížili čoraz viac k zákonom Božej vôle, a Božie Kráľovstvo by sa tak mohlo rozrásť na celú Zem. Naplnilo by sa tak zasľúbenie príchodu Kráľa kráľov, čo tiež predpokladá, že aj napriek tomu by na Zemi bolo zachovaných množstvo samostatných a tým aj slobodných pozemských kráľovstiev a tiež menších zoskupení, napríklad kmeňov, s vlastnými pravidlami, vždy presne prispôsobenými zrelosti, kultúre a tiež jedinečným schopnostiam miestnych obyvateľov. A podobne ako sa v histórii zachovalo odstupňovanie niektorých miest ako „kráľovské“, nie každý vládca by smel nosiť vznešený titul „kráľ“. Pretože to predpokladá stelesnenie vladárskych cností, ktoré podmieňujú zaradenie ríše do „Kráľovstva kráľov“. Pojem „kráľ“ v čistom zmysle znamená: ten, čo slúži Božej Vôli, Duchu Svätému alebo Synovi Človeka ako pravému a jedinému právoplatnému dedičovi a Kráľovi Stvorenia.
Prítomnosť množstva samostatných slobodných kráľovstiev napriek tomu, že sú podriadení jednému „Kráľovi kráľov“ môže nastať preto, lebo čím bližšie ku Svetlu, tým všeobecnejšie, ale o to obsažnejšie sú zákony. O to viac sa podobajú jednotným základným princípom, ktoré však dávajú možnosť nekonečného množstva konkrétnych podôb pozemskej realizácie. Neviažu človeka v konkrétnostiach, ale len v smerovaní, ktoré v konečnom dôsledku vedú každého ku Svetlu. Preto platí, že čím zrelší národ alebo človek, tým menej je viazaný konkrétnymi obmedzeniami. Dá sa to nazvať aj tak, že spolu so zrelosťou rastie aj sloboda človeka. Presne tak, ako sme to mohli sledovať na obraze pozemského dieťaťa človeka, ktoré spočiatku musí byť pevne držané za ruku takmer vo všetkom. Až neskôr mu rodič môže dovoľovať čoraz viac voľnosti pohybu.
Vláda Kráľovstva Božieho na Zemi v skutočnosti obsahuje len jeden dokonalý Zákon alebo princíp, a tým je princíp súladu so Životom, čo je to isté ako princíp súladu s Božou Vôľou, alebo s Pravdou. Syn Boží, ktorý je tiež súčasťou Božej Trojjedinosti a v tomto tvorí jednotu aj so súčasným Kráľom Stvorenia, to všetko kedysi zhrnul do jednoduchých slov „Ja som Pravda, cesta aj život. Nikto neprichádza k Otcovi, jedine cezo mňa.“
Hľadať, čo všetko je v súlade s Božou Vôľou alebo Pravdou, teda vradiť sa do služieb Kráľa Stvorenia a tým prinášať a rozširovať Božie Kráľovstvo na Zemi, a v súlade s tým všetkým tvoriť rozmanité diela, ktoré musia byť už len z toho dôvodu vznešené, povznášajúce a tým aj veľké – je nádhernou a najčistejšiu radosť prinášajúcou úlohou pre každého človeka.
* * *
Taký by musel byť vývoj, keby sa uberal prirodzeným, teda Tvorcom chceným spôsobom. Následkom pádu do hriechu sa však všetko odchýlilo od svojich pôvodne vytýčených trás. Vo všetkom museli vzniknúť už len bolesť a utrpenie prinášajúce karikatúry pôvodnej harmónie, ktorá mala povstať v celej svojej kráse. Svetlo nemohlo viesť človeka na Zemi, pokiaľ to sám nechcel. Pýchou na vlastný rozum a „svoje“ vedenie sa z láskavej svetlej rodičovskej ruky sám tvrdohlavo vytrhol.
V praxi si to možno predstaviť tak, že sa ľudia už nechceli nechať viesť vodcami, ktorí mali ešte spojenie so Svetlom neprerušené, ale skôr takými čo nadbiehali ich slabostiam. Tým však aj oni doslova zvádzali a strhávali svojich falošných vodcov ešte viac, podobne ako keď okolo človeka so začínajúcimi sklonmi k alkoholu nanosia lákavé miešané nápoje. Všetci sú tak spoluzodpovední za trpké ovocie falošných ciest. Ani v takýchto dejoch nemožno nájsť čo i len náznak nespravodlivosti v tom, že by napríklad len vodcovia boli zodpovední za to ako sa človeku darí.
Niežeby ľudia chceli pritom niečo zlé. To určite nie, pretože hlas svedomia sa nedá v človeku tak ľahko potlačiť. Vo svojom myslení počúvali len silnejúci hlas rozumu, ktorý vždy vie nájsť množstvo ospravedlnení na uskutočnenie toho, čo vyhovovalo ich slabostiam, i keď človek minimálne tuší že to správne nie je.
Rozum si tým len presne plní svoju úlohu a preto ani jeho nemožno činiť zodpovedným. Jeho úlohou je slúžiť a nie hodnotiť komu slúži alebo čo jeho služba prinesie. To nedokáže, pretože to nie je ani jeho účelom. Prostredníctvom myšlienkových foriem je spojený s celkom a sám sa vie naladiť iba na to, čo už tam on alebo iní sformovali. To sú tie „vyjazdené koľaje“ spôsobujúce rovnaké zmýšľanie celých más duchovne lenivých ľudí. Vie síce všelijako kombinovať formy, ktoré tam sú a tým ich predsa len trochu pozmeniť, avšak na zmenu celkového smerovania – teda na vytvorenie nových koľají – sám nestačí. Na to je už potrebná duchovná sila, ktorú rozum nevlastní, aj preto že jej má vlastne slúžiť.
Aj v tom spočíva len ďalšia veľká milosť, záchranná brzda a tiež spravodlivosť Zákonov Stvorenia, ktoré tým umožňujú, že len jeden jediný človek, hoci by bol akokoľvek neznámy, by mohol ľahko zmeniť smerovanie miliónov ľudí, ak by sa mu len podarilo spojiť svoj pozemský nástroj so Svetlom.
Výraz „mocní riadia svet“ nadobúda v tomto smere úplne iný význam. Pod „mocou“ si dnešní ľudia predstavujú väčšinou niečo pozemské, ako sú napríklad: technológie mimozemšťanov, najsilnejšia armáda sveta, peniaze korporácií a kadečo iné. Aj tu však „moc“ v pravom význame znamená: čisté spojenie so Svetlom.
Žiadny človek ani skupina nemôže ovládnuť svet, hoci by mali k tomu k dispozícii všetky peniaze sveta a velili by všetkým armádam – ak by sa im pritom nedostávalo čistého spojenia so Svetlom. Sami by boli vedení, alebo lepšie povedané vlečení niekam bez toho, aby to mohli ovplyvniť, rovnako ako ostatní, ktorí sa vo svojej nezrelosti mylne domnievajú, že to oni ich vedú. Jednoducho by im chýbala kontrola nad vývojom udalostí, teda aj nad tým či sa ich plány plnia alebo obracajú proti nim, ako to možno tak často sledovať. Veď každý dej, akýkoľvek pohyb je len prejavom toho istého Života, a preto vždy bol, je a aj bude vedený len spravodlivou, múdrou a dokonalou Božou Vôľou, na ktorú sa dá vždy spoľahnúť. Toto pochopiť a úplne do seba prijať súvisí so zrelosťou človeka a celého národa, pretože potom sa aj všetky jeho činy stanú rozvážnymi, odvážnymi a ušľachtilými.
Preto aj pojem „viesť“ znamená v pravom slova zmysle „magneticky pôsobiť príťažlivou silou Svetla“. Kde toto chýba, kde sa jeden snaží “viesť“ lákaním na slabosti iných alebo nebodaj násilím – tam nikdy nemožno hovoriť o pravom vodcovi, ale iba o falošnom.
Na ešte lepšie pochopenie si možno predstaviť človeka v spoločnosti ako jazdca na koni, ktorý spolu s inými niekam cvála, pričom sa tento veľký húf nikdy nemôže zastaviť. Na to, aby mohol svojho koňa plne ovládať, teda ho primäť aby cválal ním želaným smerom, nestačí len vedieť ako pohybovať uzdou, rukami či nohami. Na to je potrebné, aby kôň cítil nad sebou prevahu alebo istotu vedenia. Pokiaľ ju nemá, robí si čo chce. Teda lepšie povedané sa správa tak ako sa kôň vždy prirodzene správa v podobných prípadoch – beží za ostatnými koňmi v skupine. A to je aj náš prípad.
Rovnako sa vodí jazdcom, ktorí síce cválajú na čele húfu, ale aj oni ešte nedokážu svoje zvieratá plne ovládať. Pre pozorovateľa to len vyzerá tak, že to oni vedú celý húf. O to viac, že tak aj navonok pôsobia podľa oblečenia a tiež podľa všelijakých nacvičených „jazdeckých“ pohybov, ktorými sa navonok snažia iným ukázať, že majú situáciu pod kontrolou. Avšak pokiaľ sa nenaučia využívať duchovnú prevahu nad svojim zvieraťom, tak ho nemôžu ani ovládnuť. Nie oni teda vedú celý húf, ale sú to ich zvieratá a aj ich postavenie v tom vlastne zodpovedá všetkým ostatným.
Pokiaľ by sa niekto, hoci aj jazdec na samom konci nášho húfu naučil svojho koňa ovládať, teda by dokázal oživiť svoju duchovnú prevahu, tak by potom hravo predbehol všetky ostatné kone, aby sa stal prvým jazdcom a tiež pravým vodcom, ktorého by potom nasledovali všetci ostatní. Vrátane pôvodných falošných vodcov, ktorým by nezostala iná možnosť, pretože zastaviť nie je možné.
* * *
Pred pádom do hriechu dokázali vodcovia s istotou viesť svoje kone a teda aj svoje kmene či národy, ktoré ich radi nasledovali. To zároveň zaručovalo, že išlo skutočne o svetlých vodcov. Keď sa to potom zmenilo, nemohla už ako určujúca sila v ľudských spoločenstvách panovať magnetická príťažlivosť Svetla, okolo ktorého by sa tak mohli vytvárať čoraz vzdialenejšie kruhy usporiadaných kráľovstiev, odstupňovaných presne podľa zrelosti, ako to možno vidieť v celom Stvorení. V nastávajúcom chaose museli jednotlivé kmene do seba narážať, hnaní už iba závisťou, túžbou po moci a inými neresťami. Snažili sa pritom jeden druhého okradnúť, preľstiť a pokiaľ možno si ho aj podmaniť, pričom sa po čase neštítili ani masových vrážd. Národy rástli rýchlejšie akoby mali, aby mohli ešte viac napádať a podmaňovať si slabších súperov.
Nebolo ľahké pritom udržať veľké krajiny s viacerými podmanenými národmi. Dalo sa to jedine silnou centralizáciou moci spolu s tyraniou pomocou vojenskej sily, ktorá musela byť stále prítomná na vydobytých územiach. Pri tom pochopiteľne nastávalo aj zmiešavanie národov. Ale už nie iba na základe rovnorodosti, napríklad v čistej láske dvoch ľudí z rozdielnych kmeňov, ktorí by sa potom rozhodli žiť niekde spolu, ale tak, že sa navzájom zavliekali do otroctva, priťahovali vidinou dobrodružstiev alebo zárobku. Pod tlakom nových okolností sa tiež stávalo, že vládcovia uzatvárali vynútené sobáše za účelom ešte väčšej „moci“, čo naďalej prehlbovalo už beztak veľké napätie, neistotu a rozbroje.
Svetlo nemohlo pevnejšie zakotviť vo vládcovi žiadneho národa. Chýbala k tomu potrebná čistota. Tá sa však nedosahuje len cestou radosti, ako tomu malo pôvodne byť, ale aj cestou utrpenia. Preto aj Syn Boží mohol prísť iba do utláčaného národa. Neprišiel ako pozemský kráľ najmocnejšej a najčistejšej ríše vo všetkej sláve ktorá mu náleží, ako by tomu muselo byť, pokiaľ by sa vývoj uberal správnym smerom.
Dielo Syna Božieho nebolo určené len bežným ľuďom, ale aj kráľom. Ako Kráľ kráľov pôsobil už len tým, že priniesol Nový Zákon, podľa ktorého mohli neskorší králi na celom svete vytvárať vlastné zákony, štruktúry a nariadenia, presne prispôsobené svojim národom. Aj na tom môžeme vidieť, aké mnohé cesty sú zo Svetla pripravené pre splnenie zasľúbení.
Božie Kráľovstvo na Zemi mohlo preto nastať už aj v tej dobe po ľudskom zlyhaní, ak by povolaný národ Židov prijal učenie svojho Majstra. Z posledného utláčaného národa by sa veľmi rýchlo stal slávny národ, ktorý by viedol ostatné národy po tom, čo by sa ako národ učiteľov rozišiel do celého sveta.
Keď potom zlyhal, tiež sa rozišiel do celého sveta, akurát za iných podmienok. Po ňom prišli iní, čo sa snažili o zachovanie a rozširovanie tohto vzácneho posolstva, avšak žiaľ, neustále zlyhávali aj tí.
Pre bežných ľudí nebolo ťažké poznať falošné vedenie cirkví. Uľahčovali im to rôzne choroby, morové epidémie a ďalšie osudové rany. V túžbe pomáhať iným sa mnohí z nich otvárali svetlému vedeniu, ktoré je predsa vždy nablízku každému, kto po ňom zatúži a komu to potom môže pomôcť. Spolu s tým sa im dostalo darov liečiť, čím mohli do ľudí zasievať ešte viac Svetla a otvárať ich pravému učeniu Syna Božieho, ktoré už bolo na Zemi zakotvené. Pochopiteľne sa tým stali nepríjemným tŕňom v oku cirkví, ktorých moc nad ľuďmi bola otrasená. A keďže vo vecnej rovine boja by nemohli obstáť, uchyľovali sa k nečestným intrigám. Začali ich označovať za „čarodejnice“, zodpovedné za všetky vtedajšie útrapy ľudí. Organizovali na nich doslova „hon“, na čom muselo mať účasť mnoho ľudí.
Tí, čo ich poznali, museli vidieť nespravodlivosť s tým spojenú, obzvlášť keď procesy s „čarodejnicami“ a ich popravy boli často verejné. Napriek tomu sa za nich nepostavili dostatočne, pretože by to moc cirkví muselo zlomiť. Snáď tak činili zo strachu a snáď aj preto, že uverili rečiam, že všetky výnimočné dary a schopnosti „čarodejníc“ boli výsledkom „spolčenia sa s diablom“.
Dnešné ľudstvo sa snáď len pousmeje nad spôsobmi zmýšľania ľudí doby „temného stredoveku“. Ak sa však nad tým zamyslíme, zistíme, že ani dnes to nie je iné. Aj dnes sú ľudia, čo sa snažia pomáhať iným. Ak sa im pritom darí prinášať viac Svetla, musí to potom otriasať mocou falošných vodcov, ktorí sa pred tým dokázali skrývať v tme a ktorí sa potom snažia proti tomu bojovať intrigami, pretože vo vecnej rovine by nemohli nikdy obstáť. A keďže to oslovuje veľkú skupinu ľudí, tak aj dnes možno sledovať „hony na čarodejnice“. Akurát v iných formách, keď sa namiesto výrazu „čarodejnice“ používajú modernejšie výrazy, ako napríklad „neziskové organizácie“, „zradcovia národa“, a pod.. A aj im sa na zvýšenie dôrazu na „nebezpečnosť“, ktorú nie je vidieť, pripisuje spolčenie s nejakým silným a najmä zlým „diablom“, ktorý môže mať podobu bližšie nedefinovanej skupiny ľudí, „korporácií“, „svetovlády“, „židov“ alebo snáď aj niečoho iného.
Hoci sa u nás tento novodobý „hon na čarodejnice“ používa „len“ k morálnym vraždám, nie je to všade tak. Stačí sa pozrieť na to čo rezonuje dnes, ako sa jedna veľká krajina kvôli tomuto zmýšľaniu pokúsila podmaniť si slabšieho suseda, čoho výsledkom je aj to, že sa tam dodnes v mene „boja proti diablovi“ uskutočňujú desiatky tisíc vrážd obyvateľov. Územím ide o najväčšiu krajinu sveta, ktorá je zároveň multikultúrnou, pretože tam žije až okolo 200 rôznych etnických skupín. To samé o sebe musí vyvolávať vnútorné pnutia, ktoré sa vláda snaží udržať silnou centralizáciou moci a odmeňovania spolu s obzvlášť silnými aparátmi bezpečnostných služieb, polície a armády.
Zrelosť národov nesúvisí len s mierou vnútornej a vonkajšej slobody jej obyvateľov, ale sa odráža aj na všetkých stanoviskách a činoch ich vlád vrátane toho ako dokážu čeliť problémom a krízovým stavom. Je neoddeliteľná od neotrasiteľnej dôvery v múdrosť a spravodlivosť Zákonov Stvorenia, ktoré riadia všetky deje a pripustia, že človeka môže postihnúť len to, k čomu dal sám pred tým podnet.
M.V.
