V útulnej pustovni, v tej slovenskej zemi
žil v rokoch dávnych pustovník Dobromil.
V chalupe pod lesom, ďaleko od ľudí
by mohol múdrosť mu danú
pre dobro národa
rozvíjať k vzácnemu pokladu.
Chodili zástupy, čo pomoc hľadali.
Keď mesiac v splne bol, rady sa rozdávali.
Z lásky k Pánu večnému a Jeho dielu
rozdával páter Dobromil dokonalosť celú.
Tú našiel Dobromil v diali tam vysoko
kde nazýva sa to duchovným domovom.
Keď život pátra ku koncu sa chýlil
vzopäl ruky k modlitbe v tej poslednej chvíli:
Ó, milostivý, dobrotivý, večný Pane, Bože,
až hodina núdze na môj národ zaklope:
Daj mi šíriť pravdu, radiť a poúčať,
múdrosť večnú odovzdať, tomu, kto otvoreného ducha má.
Nástrahy spoznať, tej doby budúcej,
prihovoriť sa v reči nastávajúcej.
Na znak svätého splnenia, otvorila sa brána.
„Až nadíde núdze hodina, pomoc tvoja je vítaná.
Vedz však, že úloha ľahká to nebude.
Pevne drží temný národa tvojho duše.“
Páter Dobromil s radosťou sa pera chytá.
Obrazy a rady k zemi prúdia,
do lona otvoreného ducha.
Začína ožívať, čo dlho driemalo:
zašlá sláva, rýdzosť, pravda,
to pre Slováka mocné bralo.
Ak na ňom postaví celý svoj život,
vzťahy doma, v dedine,
aj v rodnej doline,
už nebude mu clivo.
Naplní sa dávno dané zasľúbenie.
Slovo svetom vládne, nadchádza splnenie.
