Predstavme si červíka, ktorý sa približuje k jablku. Podvedome tuší, že zrelé červené jablko je to, čo celú svoju existenciu hľadal a on, malý červík sa teší, že sa konečne zasýti. Namiesto toho, aby pocítil sladkú chuť jablka, kĺže sa po jeho šupke, olizuje ju, nahlodá z nej máličko, ale nerozpoznáva v tom tú chuť zrelého jablka, ktorého chuť nesie podvedome vo svojom vnútri. Obdobne pristúpi k inému jablku. Teraz možno zelenému a výsledok sa opakuje. Napokon si povie, že jablká vôbec nie sú chutné a pristúpi k hruške. Povie si, že tieto plody budú to pravé a obdobným spôsobom ochutnáva aj ju. Šupka z hrušky je nechutná a sotva sa ňou zasýti. Nie je to veru to, čo hľadal. Červík je sklamaný a od ovocia, z ktorého každý jeden kus by ho mohol dostatočne zasýtiť po zvyšok jeho života, odchádza preč. Kým nájde iné ovocie, alebo sa odplazí do lesa, možno už ani neprežije. Jeho život skončí.

Možno nám príde príbeh červíka smiešny a detsky jednoduchý, ale skúsme si červíka nahradiť človekom, ktorý túži po niečom vyššom. Hoci to ešte sám nedokáže pomenovať, sú tým duchovné hodnoty. Tiež ako červík spočiatku prechádza jedným náboženstvom, neskôr možno iným, potom sa dostane na nejaký zaujímavý kurz, prípadne prednášku, alebo stretnutie rôznych skupín ľudí. Je ako náš červík, ktorý našiel ovocie. Aj v náboženstve alebo kurze sa ukrýva možno nezrelé, alebo už nahnité ovocie, ale keby červík aj do toho ovocia zahryzol z tej správnej časti a riadil sa jeho vôňou, dokázal by aspoň na nejakú dobu zasýtiť svoj hlad a poznal by chuť pravej dužiny tohto ovocia. Pretože vo všetkých náukách sa nachádza zrnko pravdy, ktoré ak človek objaví, len posilní túžbu po ďalšom hľadaní celistvejšej pravdy.

Väčšinou však človek tieto zrnká nepoznáva a chuť skutočnej celistvej pravdy je mu neznáma. Ostane len prívržencom, prípadne cíti nejaký neurčitý záchvev pravdy a ostane pri istej náuke len zo zotrvačnosti. Nerozumie slovám zakladateľa, ani tých, ktorí niekedy požívali dužinu jablka, ale načúva ich slovám o sladkosti, lahodnosti plodu a nasýtení, ktoré dodáva silu a povznáša. Možno si predstavuje zo záchvevu slov, čo to asi môže znamenať tá sladkosť ovocia, nasýtenie, lahodnosť, ale skutočné prežitie ochutnania je mu vzdialené.  Opakuje však len slová niekoho iného a ostáva na povrchu ovocia. Možno neskôr k takému človeku príde závan o jablku inej farby, ktoré leží niekde poblíž, tak sa na to pôjde pozrieť. Zmení skupinu alebo formu uctievania toho vyššieho, ale znovu sa opakuje ten už predtým opísaný dej. Nenecháva sa viesť svojím vnútrom a neprebúdza v sebe driemajúce dary. Veď len jedno skutočné prežitie ochutnaného ovocia by ho priviedlo k ďalšiemu ovociu. Tak by už jeho vnútro nabudúce dokázal spoznať podľa vône, ale on tápa a len chodí okolo rôznych plodov. Vidí len šupu, ale nevyvinul svoj čuch prvotným ochutnaním, preto ani nič necíti a nevie, čo by mal hľadať.

Prechádza od jedného duchovného smeru k inému a raz od jedného človeka začuje o knihe, v ktorej je spísané samotné Božie slovo. Spočiatku zo zvedavosti pristúpi k tomuto učeniu. Nájde tam mnoho potravy pre svoju učenosť, dozvie sa o stavbe stvorenia, o Raji, Prastvorení, Luciferovi ako aj o tom Najvyššom. Mnohým z toho dokáže poučiť svojich blížnych, preukázať veľkú vedomosť a zrazu aj jeho život nadobúda zmysel. Je nevýslovne šťastný. Už si k nádhernému zrelému jablku aj privoňal a cíti jeho vôňu! Je tak vďačný, že dokáže cítiť. Podľa vlastných slov je tým najšťastnejším človekom na svete a tento poklad mu už nikto nevezme. Do všetkého však pristúpia bežné dni, kedy je potrebné živosť prežitia preveriť v praxi a človeka zrazu začínajú zaujímať iné smery, stretnutia a kurzy, ktoré ako tvrdí rozvíjajú práve tvrdenia z Knihy o tom, že ku každej prednáške raz bude napísaná kniha. Na tom nie je nič nesprávne, ale človek vo svojej všednosti prestáva vnímať, že postupom času stráca svoj čuch, ktorý na začiatku dostal prebudením sa do daru. Zabudol na to, že mal tento dar rozvíjať a prijímať Knihu svojím cítením, aby mu ono, keď sa dostatočne rozvinie, otvorilo naplno ústa, aby mohol zahryznúť do dužiny jablka, teda porozumieť vnútornej podstate.

Nerozumie už, prečo sa tým ostatným, ktorí knihu čítajú vzdialil a prečo oni už nepočúvajú jeho poučenia o stvorení, o úrovniach, alebo o mnohých tak zaujímavých témach, o ktorých sa v Knihe píše. Nevidí pritom, že ostal na povrchu jablka a tí ostatní, ktorí sa zdajú takí spiatočnícki a pripúšťajú k sebe tak málo nového a zaujímavého, už prenikli cez šupku plodu a začínajú ochutnávať z dužiny. Získavajú vlastné prežitia vône, chute, zisťujú aké je jablko šťavnaté a ako pôsobí na ich telo. Prežívajú radosť a získavajú cenné vnútorné prežitia, ktorými prešľapávajú chodníček ďalším, ktorí zatúžia po chuti zrelého jablka. Zároveň posilňujú všetkých tých, ktorým sa dejú síce rôzne nepríjemné životné prežitia, ale týmito sa im začína otvárať schopnosť cítenia.

Ľahko potom budú nasledovať vzor tých, ktorí ochutnali z dužiny, lebo prebudené cítenie ihneď  porozumie ich reči.

Tým, ktorí doposiaľ stále skĺzavajú po povrchu a neporozumeli hĺbke učenia, sa čas kráti. Jeseň je v plnom prúde a aby prečkali zimu, budú sa musieť nasýtiť. Ináč ich zima nájde pre ďalší život nepripravených.