Mal som veľkú radosť, že som tieto obrazy smel pre bojovníkov sformovať do slov. Nech sa stanú pre nich majákom na ich ceste putovania. Nech každý bojovník pamätá na to, že nie jeho fyzická sila alebo sila rozumu rozhoduje, ale je to práve vnútorná čistota a otvorenosť voči podnetom prichádzajúcim zhora. Práve ten nepraktický  rojko býva tým, kto v rozprávkach zachráni krajinu, keď predtým bojovníci a učenci zlyhali. To je to vyššie, čo smeli bojovníci prežiť. Nie sila svalov, ani chytrosť rozumu, ale sila vnútra a čistota myšlienok zvíťazili. 

Cítil som, že čas strávený pod úpätím hory sa chýli ku koncu a na mňa čakajú ďalšie úlohy. Moje tušenie sa čoskoro potvrdilo. Už z diaľky som počul dupot konských kopýt, ktoré sa blížili smerom ku mne. Boli to cisárovi jazdci, ktorí po celej krajine hľadali mladého senseia a pomocníka v najväčšej núdzi. Jazdci pôsobili mimoriadne dôstojne, ale keď našli chatrč, v ktorej som býval, neskrývali svoju detskú radosť a nevinný smiech. 

„Sám cisár ťa volá na svoj dvor, teba, ktorý si dokázal zvíťaziť nad mocným nepriateľom bez preliatia krvi. Sám cisár chce s tebou hovoriť. Si ochotný ísť s nami?“ 

Vedel som, že cisárski poslovia boli sem privedení vysokým vedením, preto som s radosťou súhlasil. Mojím cieľom sa stal boj proti nepriateľovi, avšak neskorším prežitím som došiel k poznaniu, že tým skutočným nepriateľom nie je cudzie vojsko, ani banda lupičov, ale naše doterajšie nesprávne presvedčenie a naše zaryté názory, ktorých pôvod nám nie je jasný, no napriek tomu nie sme ochotní sa ich vzdať a prijať niečo lepšie. Ono lepšie príde k nám až vtedy, keď dokážeme vyliať to staré, prehnité. To je tušenie ďalšej veľkej pravdy, ktorej plného porozumenia sa mi dostalo až neskôr, hoci vo mne žilo podvedome už oddávna. Veď ako by chutila kalná voda zmiešaná s čistou vodou z horského prameňa?

Po mojom súhlase a krátkej ďakovnej modlitbe sme sa hneď vydali na cestu. Vojaci mi ponúkli brnenie a helmu, hodné toho, koho k sebe volá samotný cisár. Cisár v našej dobe požíval takmer nedotknuteľnosť a priam božskú úctu. Už len vidieť ho bol pre človeka zážitok na celý život. Ale vráťme sa späť k nášmu putovaniu. Naše cesty viedli horami, morom, zakúsili sme všetky nástrahy počasia, až sme konečne  zahliadli v diaľke cisárske mesto. 

Bolo to to najnádhernejšie, čo dosiaľ smeli moje oči uzrieť. Avšak najhodnotnejšie bolo v skutočnosti práve to, čo som niesol vo svojom vnútri a čo stále viac rozkvitalo a prebúdzalo sa vo mne k životu. Hlas môjho vnútra mi napovedal, že práve tu dôjde k splneniu tej najdôležitejšej úlohy tohto života a že nebude trvať dlho a ja sa vydám na cestu k mojim predkom. Bral som to všetko tak, ako to prichádzalo. V prítomnosti, spokojne a s vďakou za doterajšie bytie a zároveň s radostným očakávaním toho, čo bude nasledovať.

Vy, ktorí čítate dnes tieto riadky, berte si príklad z našich dôb, z toho, že to, čo prehovára do hĺbky vášho ducha je to jediné správne, lebo je to ľudský duch, ktorý je schopný zachytiť správy podávané zhora. Staňte sa pravými vo svojom vnútri a všetky ostatné cesty sa následne zariadia podľa toho. Aby ste mohli napredovať, potrebujete mnohé vnútorne prežiť. To, či vám takéto prežitie dodá radosť alebo starosť, si nesiete v sebe. Prečo už nie ste schopní počúvať hlas svojho vnútra a hlasy pomocníkov, prichádzajúce vám na pomoc? Oni majú viac prežití než vy a potrebný nadhľad, aby sa to celé dokázalo uskutočniť tým správnym spôsobom. Muži budúcnosti, chcenie máte, len sa vnútorne pútate a nedokážete sa dostať von.

 Vráťme sa späť do doby, ktorú som prežíval ja a ktorej záchvevy sú stále v čiastočkách živé na vašej Zemi v dobe, ktorú prežívate. Cisár bol mladý muž disponujúci veľkou múdrosťou a prezieravosťou. Dokázal udržať spojenie so svetlými rytiermi, ktorí mu pomáhali svojou radou v ťažkých situáciách. Aj teraz mal dať vyhľadať toho, kto sa nezľakol vlastného strachu a stane sa veľkým pomocníkom pre Japonsko. Hoci žiaden nepriateľ nehrozil napadnúť ostrovy zvonku, veľa nepriateľov sa skrývalo vo vnútri a útočili v tú najmenej vhodnú chvíľu. Dokázali roky čakať na vhodnú príležitosť, aby znenazdania udreli takým silným spôsobom, že napáchali viacej škôd, ako po celé roky. Ich kráľovnou bola nedôvera a mala veľa ochotných prisluhovačov, ako je márnivosť, ohováranie, túžba po prospechu a ovládaní ľudí. Svoje prvé dni v cisárskom paláci som strávil skúmaním a poznávaním dvoranov, sluhov a vyšších služobníkov tohto zmieneného temného kráľovstva. Niektorý z nich sa zahryzol do člena cisárovej stráže, iný do radcu, ďalší do kuchára. Dôverne som ich už poznal a hľadal som cesty, ako proti nim bojovať. Pravidelne som svoje modlitby obracal k Mocnému a všetkým svetlým pomocníkom, ale odpoveď ešte neprichádzala. Čas strávený na cisárskom dvore som dôsledne využíval na poznávanie ľudských chýb a neduhov vo všetkých ich odstupňovaniach. To, k čomu speli moje kroky, bude ten najťažší boj všetkých čias, aký som si len dokázal predstaviť. Proti mne nestojí armáda slabo alebo dobre vycvičených vojakov, sú to ľudské slabosti a chyby, ktoré ako mrak hmyzu dokážu napadnúť zástupy a masy. Zachvacovalo ma zúfalstvo. Vedel som, že aj keď na nejakú chybu poukážem a dvoranov temného vyženiem z jedného ich úkrytu, zahniezdia sa ihneď v ďalších troch. Veľkú moc mali slabosti nad stavom kňazov a vojakov. Jedni by radi vynikli svojou neomylnosťou a s veľkou húževnatosťou túžili ovládať ľud. Tí druhí radi ukazovali navonok svoju silu, ich vnútorná viera a odvaha však kolísali. Nešťastníci, nedokázali porozumieť základnému zákonu, že práve vnútorná viera a túžba je to, čo k nám priťahuje druhých ľudí a vzbudzuje ich rešpekt. Cesta neomylnosti je cestou do kráľovstva temných, pretože nedáva možnosť zmeny nášho smeru pri lepšom poznaní. Ja som sa po celý svoj život snažil dávať z prežitého to najlepšie a tušil som, že horizont mojich prežití je takmer bez konca. Smieť raz dospieť tam, odkiaľ čerpajú všetci, čo nám radia a pomáhajú, to bola moja túžba. Tušil som, že musí existovať niekto silný a mocný, ale bol som šťastný s tým, čo ku mne doposiaľ prišlo. Ak toho raz budem hoden, dostane sa mi toho viac. S každou podobnou myšlienkou sa obzor môjho poznania rozširoval a cítil som, ako moje vnútro čerpá z krajších a svetlejších úrovní. Bola to cesta poznávania a prípravy, ktorá sa chýlila ku koncu.

Koniec tejto cesty priniesla jedna zvláštna noc, keď na oblohe žiaril mesiac ako veľký svetelný kotúč. Obloha bola posiata hviezdami omnoho viac, než tomu bývalo doposiaľ. Akoby stála predo mnou, zjavila sa mi oveľa väčšia a mocnejšia postava, ako bol ten, ktorého som nazýval Mocným: 

„Je čas, neohrozený bojovník. Poznal si svojich nepriateľov, ako aj zbrane, ktorými vládnu. Je najvyšší čas začať s výučbou toho, čo ti bolo ako najcennejšie poklady zverené. Vedz, že tam, kde vládne poznanie večných právd a svetlé hodnoty, tam nikto z kráľovstva temných neprebýva. Dobre si poznal dve skupiny mužov, ktoré odteraz budeš vyučovať, s ohľadom na ich rozdielnosť. Kňazov vyučuj o svete myšlienok a vnútornej túžbe po novom, u vojakov rozvíjaj ich cnosti a pravidlá dané pre nich. Cisár ti bude v tvojej práci veľkou oporou.“

. . .