Lúčenie bolo krátke, ale vďaka tým rokom učenia prešlo mojím telom ako jarná búrka. Moje vedenie mi znovu ukazovalo cesty-necesty a ja som aj cez najväčšie húštiny kráčal, akoby som sa vznášal. Hlas Mocného a smer ukazovaný malým ma doviedli do veľkého mesta. Meč bojovníka a opasok majstra ma priviedli k miestnemu veliteľovi Čou-či. Už prvý pohľad do jeho očí ma uistil, že sa nachádzam na správnom mieste.
„Vitaj, synu, ďakujem nebesiam, že splnili moje prosby,“ riekol. „Choď si odpočinúť, najedz sa a večer ťa čakám u seba, tam sa dozvieš viac.“
Nastal večer. Obloha pôsobila vážne, bola naplnená zvláštnym tichom. Môj vodca to nazval tichom pred búrkou. A veru mal pravdu. Čou-či mi predložil svoje obavy. Mal sen, v ktorom videl krvilačných bojovníkov cestovať v lodiach v tvare zvierat. Kam prišli, tam tiekla krv, zanechávali bolesť, oheň a utrpenie. Teraz hrozí podobný osud aj nášmu ostrovu a všetkým, čo ho obývajú. Keď o tomto sne rozprával svojim bojovníkom, v ich očiach sa rozhostil strach a hrôza a na druhý deň polovica z nich vzala nohy na plecia. Tá druhá polovica by odišla tiež, len netušia, kam by mohli ísť. Ich morálka je slabá a rozpŕchli by sa pri závane slabučkého vetra. A našli by sa ďalší bojaschopní muži? Roľníci, remeselníci, obchodníci?
„Áno, iste by sa našli,“ odpovedal Čou-či, „po odchode časti mojich vojakov je aj v ich radách cítiť strach a iste tušia, že sa dlho neubránime.“
Tak som tu teda správne, moje vnútorné tušenie sa mi len potvrdilo. Vedel som, že ma čaká dôležitá úloha môjho maličkého bytia na Zemi.
Veliteľovi som prikázal zhromaždiť zajtra všetkých mužov na nádvorí. Ten mal z môjho počínania veľkú radosť a cítil, že mu miláčik nebies, ako ma nazval, pomôže. Mne bolo ihneď jasné, že tu moja zručnosť v ovládaní meča bude nápomocná len čiastočne. Tá hlavná práca spočinie na mne samom, ako som ja sám presvedčený o svojom poslaní a ako presvedčivo toto presvedčenie pretlmočím ostatným. Do strehu, myšlienky, bdelosť a odvaha, volám vás do boja za moju krajinu!
Celú noc som nemohol zaspať. Prísna kázeň a hlasy zneli mi po celý čas v hlave. Zdalo sa mi, akoby som sa dostal k zástupu žiarivých bojovníkov, z ktorých vyžarovala mohutná sila, odvaha i odhodlanie. Jeden z týchto bojovníkov, Mocný, ako som ho nazval, prehovoril ku mne:
„Bdelosť tvojho ducha, neohrozenosť a dary, ktoré si dostal na svoju pozemskú púť, ťa spájajú s nami. Buď s nami po celý čas a dostane sa ti víťazstva. Uč o nás svojich mužov a zvíťazíte spoločne. Každý sám za seba a všetci za Japonsko! Len dôvera a presvedčenie, Hamatoioshi, nič iné nepomôže. Vo sne ti zošleme pravidlá, pre teba i tvojich bojovníkov, ak sa nimi budete riadiť, stanete sa nepremožiteľní!“
S radosťou a najvyššou bázňou ležal som na lôžku a premietal si to, čo smel prijať môj duch. Mal som radosť, že som našiel možnosť, ako sa stať užitočný.
Na druhý deň ráno sa zhromaždilo na nádvorí množstvo mužov. Mladých, starých, bohatých, chudobných, ustráchaných, nebojácnych, takých, ktorí odzrkadľovali celú našu spoločnosť. Predstúpil som pred nich, s mečom a opaskom majstra v dôvere vo svoje umenie ovládania tela i meča, ale napriek tomu so strachom malého dieťaťa.
„Synovia našich predkov, som jedným z vás. Nenarodil som sa do kasty bojovníkov, ale verím a dôverujem veľkým a silným mocným bytostiam, ktoré nám a našim predkom z milosti prenechali tieto ostrovy za účelom nášho vývoja a zdokonalenia sa. Kto bude v ne veriť a dôverovať im ako naši dávni predkovia, ten získa silu prekonať armády. Stane sa neohrozeným bojovníkom a hrdinom. Najprv je potrebné začať dôverovať svojmu telu a v ňom driemajúcim zručnostiam. Duchovia nám dopriali dostatok času, kým na naše ostrovy vstúpi noha nepriateľa. Svetlí a veľkí s ligotavou zbrojou stoja po našom boku, môžeme hádam pochybovať o víťazstve? Volám vás do boja, priatelia! Nepriateľ drieme vo vás! Nahovára vám, že ste slabí, biedni a že nič nedokážete. Drží tým vaše schopnosti spútané a vy mu nekladiete odpor a nepohybujete sa. Sám som tieto zápasy v sebe prežil, pozrite na tento meč a opasok, pochádzajú z chrámu múdrych bratov pod vedením senseia Otohama Yoshiho.“
Akonáhle som vyslovil toto meno, všetci muži padli na kolená, ich oči sa naplnili dosiaľ nevídanou dôverou a spoločne ako jeden vydali zo seba pokrik: „Veríme a ideme!“
Davu som prikázal zariadiť si doma všetky potrebné záležitosti a prísť o týždeň s jedlom a oblečením na toto miesto. Veliteľ dostal za povinnosť nechať pre tento počet mužov zhotoviť prístrešky a zabezpečiť cvičné zbrane, neskôr aj tie ostré. Všetci sa dali s nadšením do práce. Svitala nádej a tá sa rozlievala medzi všetkých ostatných. Ľudia samotní ani nebadali, ako narástli ich sily a možnosti, keď svoje myšlienky napli k dobrému spoločnému cieľu. S mojím úspechom rástla aj moja sila a stále hlbšie som vnikal do tajov myšlienok a ich správneho vedenia. Videl som tkáčske postavy nadpozemského zjavu, tkajúce koberec budúceho vývoja Japonska. Bol mi ukázaný svet, ktorý žil našimi myšlienkami – sami sme do neho všetko sadili a tkali tým našu budúcnosť. Čím hlbšie som sa k tomuto vedeniu primkýnal, tým viacej nádherných vecí som do tohto sveta dokázal votkať. Ostatní, akoby vedení svetlým stĺpom a rebríkmi, stúpali nahor do tohto sveta a posilňovali ho. Naša stavba rástla a rozmáhala sa.
. . .
