Hamatoioshi Ikeda. Tak som sa volal, keď som ako neohrozený bojovník a hrdina putoval ostrovmi starodávneho Japonska. Na putovanie po Zemi mi boli v zvýšenej miere pridané dary hrdinstva a odvahy, aby môj duch dokázal splniť vyprosenú mu úlohu. Vypočujte si môj životný príbeh.

Narodil som sa ako najstarší syn do rybárskej rodiny. Môj otec bol najváženejší a najobratnejší zo všetkých rybárov v dedine. Dokázal sa rozprávať s morom a v jeho šumení nachádzať múdrosti života. Bolo mu zvestované, či môže vyplávať na more, aké siete má so sebou vziať aj aký bohatý bude v ten deň úlovok. Spočiatku bol len obyčajným rybárom, ale práve vďaka týmto schopnostiam a vyplneným predpovediam si prirodzene získal úctu a vážnosť ostatných ľudí.

Otec zriadil v priestoroch domu malý oltár, pred ktorým sa pravidelne modlieval k bytostiam mora a k našim predkom. V našej kultúre zohrávala úcta k duchom predkov nezastupiteľnú úlohu. Náš rodinný oltár ma v detstve často priťahoval, akoby znela odtiaľ zabudnutá, pritom mne tak dobre známa hudba. Ťahalo ma to aj k malým mužíčkom a spanilým vílam, obývajúcim okolie našej dediny, a poniektorí z mužíčkov aj náš príbytok.

Svojho otca, dobrého a spravodlivého človeka, som si vždy veľmi vážil, no nedokázal som si predstaviť, že by som sa stal rybárom ako on. Sám som vídaval bytosti mora, s ktorými sa môj otec rozprával, no ako som rástol a moje telo získavalo na sile, prihovárali sa mi omnoho väčšie bytosti nepopísateľnej krásy. Odeté oveľa krajšie a ušľachtilejšie ako bojovníci nášho kniežaťa, v zlatej alebo striebornej zbroji, s mečom a štítom v ruke. Ich ostrý pohľad sa hlboko vrýval do mojej mysle, chvíľami akoby ma pálil a nedopriaval mi medzi rybármi našej dediny pokoj. Zatúžil som ísť medzi svojich, tých, čo počujú tú istú melódiu, nemajú strach, sú pevní a nebojácni.

Tak som jedného dňa opustil príbytok svojich rodičov a hnaný tajomnou silou vybral som sa k horám. S istotou hrdinu som vnímal, kam smerujú moje kroky a kde získam ďalšie odpovede na otázky, ktoré vo mne driemu. Niekoľkodňová cesta, ktorá ma vnútorne zocelila a povzbudila v ďalšom hľadaní, ma priviedla do starého chrámu na úpätí hory. Pri pohľade na chrám moje srdce zaplesalo. Vedel som, že som na mieste, no neponáhľal som sa. Sadol som si k chrámovej bráne a ďakoval všetkým tým malým v čiapočkách, ako aj všetkým v brnení s mečmi za to, že môj život dostáva zmysel a ja sa posúvam vpred. Zaplavený neopísateľnou vďakou videl som seba samého kúpať sa v bledoružových lupienkoch sakúr. Bol to nevýslovne oblažujúci pocit. Vzápätí po tomto prežití sa brána chrámu otvorila a vítal ma žiak kláštora, ktorého za mnou poslal sám predstavený Otohama Yoshi.

Smel som vstúpiť dnu. So zatvorenou bránou kláštora sa uzavrel aj môj doterajší život a stál som pred niečím novým. Tešil som sa a chvel na celom tele. Žiak ma priviedol do vstupnej haly a kázal mi čakať. Vôkol sa vznášala príjemná vôňa kadidla a zo stien kláštora vyžaroval pokoj a múdrosť. Zlom v mojom bytí, bod obratu! Tu predo mňa predstúpil starší žiak v žltom odeve s pokynom, aby som ho nasledoval. „Smieš predstúpiť pred najvyššieho senseia“, ešte teraz rezonujú vo mne jeho slová. Akej cti sa mi dostalo! Otvorili sa posuvné dvere a pri malom oltáriku sedel nízky muž toho najvznešenejšieho vzhľadu, aký som doposiaľ videl. Veď ja ho odniekiaľ poznám, no nevedel som si spomenúť, odkiaľ. Malé hnedé oči ostrým pohľadom skúmali moje vnútro až do najväčšej hĺbky.

„Vitaj, synu,“ oslovil ma priateľsky a zároveň s veľkou radosťou. Už niekoľko dní čakáme na tvoj príchod. Si taký, akého som ťa smel vidieť, bojovník telom a dušou.

Poznáš dôvod, pre ktorý si sem prišiel?“

„Nie, najvyšší sensei,“ odvetil som, „ale túžim sa stať lepším a byť užitočný druhým ľuďom.“

„To je dobrý základ, synu,“ riekol sensei, „pridáš sa ku skupine žiakov – bojovníkov. Nauč sa všetkému, čoho len budeš schopný, neskôr sa ti snáď tvoja cesta rozjasní a uvidíš jej ďalšie smerovanie.“

Tak som sa podriadil prísnym pravidlám kláštora. Vstávali sme skoro ráno ešte pred brieždením a za spevu chvál sme spolu s ostatnými bratmi vítali nový deň. Potom nasledovala krátka modlitba a chválospevy. Po rannej duchovnej príprave sa začínal výcvik. Ten ranný spočíval v behu, lezení a zdolávaní prekážok. Skutočné prekážky spočívajú vo vnútri každého z nás a bránia nám konať to veľké, čo žiadajú veľkí žiariví s mečom. Ak uverím, že nevládzem, že niečo nedokážem a nezvládnem, raz sa takým aj stanem a nedokážem to. Keď som už od únavy a bolesti padal k zemi a strácal vedomie, cítil som nad hlavou zlatú žiaru, akoby ma dvíhala hore a niečo sa mi prihováralo:

„Neboj sa, ver a dokážeš to!“

Ak som inokedy pritiahol k sebe myšlienku, že to nezvládnem, cítil som ostrú kopiju a bolesť v hlave, akoby do mňa udieral blesk, varujúc a zároveň napomínajúc: „Vidíme ťa, pre teba nejestvuje nevládzem, patríš k nám!“

Kto len ste vy, čo sa mi prihovárate, to zatiaľ neviem, ale túžim vás spoznať a stať sa jedným z vás.

Po rannom cvičení nasledovali skromné raňajky. V tichosti sme dodali svojmu telu to, čo potrebovalo, nikdy sme sa neprejedali a nejedli nič sladké, s výnimkou plodov. Pili sme buď vodu, alebo čaj. Už vtedy sme poznali nebezpečenstvo a deje, ktoré vznikajú pri pití opojných nápojov. Nasledoval ďalší výcvik s drevenou palicou, dreveným mečom, ako aj inými nástrojmi. Všetko, čo sme robili a akýkoľvek nástroj sme používali, snažili sme sa doviesť k dokonalosti. Získaval som zručnosť v zaobchádzaní s mečom, ktorý sa stal súčasťou mňa samého, bol ako jeden z mojich údov. Pritom sa pomaly otvárali a rozvíjali dary môjho ducha. Popoludňajšie spoločné sústredenie nás posilňovalo v rozvíjaní prirodzeného citu pre spravodlivosť, dobro aj pre pomoc  slabším. Večer sme strávili v spoločnej vďake za prežitý deň. Tí najlepší z nás smeli jeden deň do týždňa pomáhať modrému senseiovi, za ktorým chodievali ľudia z dediny, aby ich rozsúdil. Žltý sensei pôsobil ako lekár a liečiteľ, oranžový sensei dvakrát do týždňa vyučoval chlapcov z dediny. Smieť pôsobiť a učiť sa v rámci kláštora bolo považované za nesmiernu česť a kamkoľvek žiaci prišli, tešili sa úcte.

Moja zručnosť v narábaní s mečom dosiahla ľudské maximum. Meč sme mali všetci v nesmiernej úcte. Vždy sme sa najprv postarali o meč, natreli ho klinčekovým olejom, vyutieraný odložili na stojan alebo za opasok a až následne sme sa starali o naše telo a o našich blížnych. Ten, kto si ho nectil a nechoval k nemu pravú úctu, nemal právo nazývať sa človekom. Stal sa zo mňa najvyšší zo starších žiakov – bojovníkov. Viedol som výcviky, odovzdával múdrosť, riadil chrámovú stráž. Myslel som si, že som dosiahol svoj vrchol, keď do mňa udrel pomyselný blesk túžby poznania seba samého. Si len na začiatku! Čas tvojho učenia v tomto chráme sa chýli ku koncu. Tvoja cesta pokračuje ďalej. Na druhý deň po obede za mnou prišiel jeden zo senseiov, aby som sa večer dostavil do svätyne senseiov. Ako sa čas večera napĺňal, netrpezlivo som vyčkával pred svätyňou a čakal, až budem smieť vstúpiť. Nadišiel môj okamžik. Vošiel som dovnútra a tam som uvidel nadpozemské zjavy. Všetci majstri sedeli v kruhu, odetí v slávnostných rúchach, a najvyšší sensei prehovoril:

„Hamatoioshi, je to už niekoľko rokov, čo si vstúpil do tohto chrámu. S radosťou som sledoval tvoje kroky a tvoj pokrok, v ovládaní zbrane si sa stal majstrom. Prijmi od nás tento meč, je súčasťou tvojho bytia. Tak, ako ovládaš svoje telo a meč, nauč sa ovládať i svoje myšlienky. Spojenie s tvojím vedením ťa povedie ďalej. Vieš mi už teraz odpovedať na otázku, prečo si k nám prišiel?“

„Mal som sa naučiť využiť potenciál svojho tela a naučiť sa tak ako s údmi zaobchádzať so zbraňou.“

. . .