Pre mňa samého je už neskoro. Zlyhal som a padol tam, odkiaľ niet návratu, hoc som si po celé inkarnácie myslel, že kráčam cestou Svetla a Pravdy. So zahanbením dnes priznávam, že som všetkým o Svetlo usilujúcim a Svetlu slúžiacim jedine hatal cestu a robil ich život na Zemi neznesiteľným a ťažkým. Rozšírte, prosím, moje posolstvo medzi ľudí môjho druhu, ktorí sa dopúšťajú rovnakých omylov ako kedysi ja sám. Nech si ešte v poslednej chvíli uvedomia svoje previnenia a zmenia sa, aby mohli kráčať inými cestami, než viedla tá moja.
Môj životný príbeh sa spája s kňažstvom, so vzdávaním úcty a vďaky Najvyššiemu. Od prvých momentov ma túžba viedla na miesta čistého vzývania Najvyššieho, ku kňazským povinnostiam všetkého druhu, či už na Zemi, alebo v jemnejších úrovniach. Všade sa zachvievala blaženosť, radosť a vďačnosť tých, ktorým bolo o Najvyššom zvestované. Sám som sa tomu učil a všetko bolo spočiatku čisté a neskalené.
Neskôr sa tkanie našich vláken začalo zauzľovať. Vyvrcholilo to v Atlantíde, keď poctu a vďaku, ktorá patrila Najvyššiemu, sme začali pripisovať sebe. Bol to veľký omyl, lebo my služobníci sme sa postavili na miesto, ktoré nám nikdy nepatrilo. Vďaka pýche a nezdravej ctižiadosti priviedli sme civilizáciu Atlantídy do záhuby. Pôvodne to nebolo zlým chcením, prejavila sa skôr nevedomosť a hrdosť na dary, ktoré boli v skutočnosti veľkou pôžičkou od Najvyššieho. Po tom, ako sa celá jedna civilizácia a svetadiel stratili zo zemského povrchu, bolo nám neskôr, po poznaní vlastného zlyhania, dovolené všetko odčiniť.
Kráčajúc s páskou oddeľujúcou nás od týchto prežití, prechádzali sme ďalšími z početného radu životov. Dostali sme sa do Egypta, ktorý si Ré vyvolil za svoj národ a ktorému pomáhal. Vzývali sme ho a ďakovali mu, no neskôr sa mi podarilo prekuknúť jeho faloš a nepridal som sa k jeho vyznávačom.
Darilo sa mi veľmi dobre a tešil som sa z darov, ktoré mi boli prepožičané. Postupne sa medzi nami nepozorovane znovu objavila pýcha. Ten druh pýchy, ktorý rezonoval s našimi skoršími prežitiami a Atlantídou. Vždy sme ďakovali Najvyššiemu a tešili sa z Jeho darov, no ľudia nám začínali vzdávať pocty a taký druh úcty, ktorá má prináležať jedine Najvyššiemu. Hoci sme upozorňovali, že nám osobne žiadna úcta nepatrí, že aj my sme obdarovaní tak ako iní, ľudia v nás chceli vidieť niekoho vyššieho, a tak sa postupne začali na nás pripínať vlákna toho, čo v nás ľudia posilňovali. Neskôr sme si už za svoje „služby“ nechávali prinášať dary, ktoré sme od ľudí nepriamo žiadali. Konali tak všetci, preto sme ani nespozorovali, ako všetko jasné a žiarivé okolo nás pomaly temnie. Tí, čo prichádzali po nás, to tiež nepobadali, a schopnosti, ktorými sme predtým disponovali všetci, zostali len u pár vyvolených. Ostatní ich prijímali ako vodcov našich stavov, čo len podporovalo ich domýšľavosť o vlastnom vedení. Sami považovali tieto dary za zvláštnu milosť, ktorá ich oprávňuje tvrdiť, že sú neomylní a že jedine oni majú spojenie s Najvyšším. Hoci sme v priebehu vývoja prechádzali aj inými povolaniami, vždy v nás ostával pocit výnimočnosti a túžba po niečom vyššom. Neskôr sa pripojila aj veľmi zlá vlastnosť dávať za všetko vinu ľudu bez toho, aby sme si priznali vlastné previnenia. Aj keď už bola Atlantída a jej časy dávno zabudnuté, občas sa v nás prebúdzali spomienky na zašlé časy.
Naučili sme sa ovládať ľudí, využívajúc ich nevedomosť. Nebolo ťažké vytušiť, čo kto hľadá a potrebuje a aký odkaz mu máme odovzdať od boha, alebo bohov, aby bol človek s radou spokojný. Nijaké spojenie s bohmi ani s Najvyšším sme nemali, len sme to navonok predstierali. Ľudia nám slepo verili a nechali sa nami viesť. Stali sme sa majstrami v klamstve a pretvárke, navonok v nás ostávala pokora a zdanie svätosti. Darilo sa nám ľud ovládať skrze úkony a slávnosti poriadané na počesť bohov. Kto nám nebol po vôli, ten sa týchto „vznešených“ obradov nemohol zúčastniť. Dôvody sa vždy našli a ľudia verili, že je to prianie Zhora. Ako rástla naša moc, rástlo v nás aj presvedčenie o správnosti nášho konania, o tom, že nám Najvyšší v našom snažení pomáha. Nič nám nemohlo stáť v ceste, okrem osamotených pokusov takzvaných zvestovateľov Pravdy. Avšak aj do ich náuky sa skôr či neskôr zamiešali naši ľudia, ktorí dokázali obrátiť ich slová a prispôsobiť v prospech toho, čo sme sami hlásali. Takto sme sa po stáročia utvrdzovali v smerovaní nášho pôsobenia.
Boli sme to my, ktorí sme v čase prítomnosti Syna Božieho v izraelskej zemi boli zákonníkmi a farizejmi. Poznali sme všetky zákony a nariadenia, dokázali sme o tom kázať, oplývali sme veľkou učenosťou. Medzi nami sa našli aj takí, čo vynikali svojou čistotou, ale pozemské vedenie a vzdelanie vždy prehlušilo hlasy, ktoré sa k nám snažili preniknúť. Keď k nám ako malé dieťa prehovoril v chráme Ježiš, padli z nás mnohé závoje, no jeho slová nedokázali preniknúť až k nášmu duchu. Aké vzácne chvíle to boli a akú mali moc zmeniť smerovanie nášho ďalšieho bytia, o tom sme vtedy nevedeli. Nechali sme sa ovládať pýchou a závisťou. Veď ako dokáže niekto neučený a nepochádzajúci z našej kasty vykladať večné Pravdy! Nedokázali sme zniesť ani len pohľad na ten jas a žiaru, ktorá z neho vychádzala. Naša múdrosť v porovnaní s múdrosťou toho chlapca bola len drobným zrnkom piesku v púšti. To sme podvedome cítili, no vymaniť sa z pazúrov našepkávania o vlastnej pravde a učenosti sme nedokázali. Pritom stačilo oslobodiť v sebe uväzneného ducha a riadiť sa pokynmi z Výšin. Naša nenávisť priviedla Syna Božieho až na kríž. Triumfovali sme a tešili sme sa z víťazstva, nepozorujúc, že k nám zostupuje Súd. Chrámová opona sa roztrhla na znak toho, že Boh nechce mať svätyňu medzi ľuďmi. Ľudu sme tento jav dokázali svojou prefíkanosťou odovzdať ako niečo výnimočné, hoci sme sa triasli od hrôzy. Našli sme falošnú cestu, ako zo všetkého obviniť samotný ľud. Že je málo zbožný, že jeho viera je slabá, že nedodržiava všetky zákonné nariadenia. Do svojich radov sme sa ani náznakom nedívali a nehľadali sme v nich príčinu všetkého tohto diania. Vždy a vo všetkom sme hľadali príčinu v tých druhých. Táto vlastnosť sa do nás hlboko vryla a dokážeme ju maskovať do takej miery, že je pre tých, čo nie sú nášho druhu, ťažko prehliadnuteľná.
Koniec prvej časti.