Prijmite môj pozdrav, priatelia. Zaplavuje ma pocit nevýslovnej vďaky Vznešenému, ktorého v našej krajine vzývame po stáročia za to, že smiem do vašej krajiny priniesť tieto riadky. Je to vedenie Jeho svätej milosti, ktoré umožňuje prepojiť naše osudové nitky a podať vám zvesť o dobách dávnych, aj ten súčasnej a poodhaliť vám dávne zasľúbenia, ktoré sa začínajú napĺňať v priamom prenose pred našimi očami.

Prenesme sa spolu za oceán do krajiny rozprávkových hôr, mýtických miest, kláštorov, pastierov dobytka a vašich duchovných spolubratov. Mnohí z nás inkarnovaných v tejto vám mýtickej krajine k vám vysielame nitky našich modlitieb a prosíme Vznešeného o spojenie. Vieme o vás a napíname nitky smerom k spolupráci s vami…

Máme veľkú radosť a cítime veľkú posilu vo vytváraní svetlých ciest medzi národmi majúcimi poznanie o Vznešenom, jedinom svätom Bohu.  Ani netušíte, ako sú naše krajiny duchovne vzájomne prepojené. Už len pri počutí názvu tej mojej zaleje mnohých z vás mohutný príliv duchovného spojenia: “T I B E T”. Hoci je vám naša krajina vzdialená tisíce kilometrov, nadobudne mnohý z vás pri vypočutí jej názvu pocit domova. Domovom nie sú len steny pozemskej stavby, lebo na tie si u nás nepotrpíme, je to vo vás znejúci záchvev duchovného domova, ktorý si spájate s našou krajinou a ktorý sa vo vás  zablysne zakaždým, keď počujete jej názov.

Možno vám tieto riadky pripomenú váš životný príbeh, možno si rozpomeniete na podobnosť s tým, čo nosíte vo svojom srdci a navždy sa vrylo do vás a dovoľte tomu ožiť. Pozývam vás nazrieť spoločne do osudového koberca jednej svetlej duše…

Jej hlboká túžba po hľadaní pravdy a žiarivá svetlá podstata ju privádza do Tibetu, do rodiny pastierov dobytka. Vo svojej hlbokej podstate sú to dobrí a pracovití ľudia, ktorí si v drsných podmienkach hôr uchovali čistotu svojho vnútra, čo umožní duchovné spojenie so svetlou dušou. Tá inkarnovaná do tohto národa dostáva pri svojich rodičoch to najlepšie, čo pre svoje detstvo potrebuje. Má milujúcich rodičov, učí sa starať o dobytok, získava správny vzťah ku krajine a v nedozerných výškach hôr vyciťuje niečo vyššie, čo jej umožňuje rozpomenúť sa na svoj skutočný domov. Pri pastve dobytka sa jej dostáva hojnou mierou času na to, aby začala načúvať vnútornému hlasu a otvorila svoje vnútro hlasom zhora. Niekedy počuje velikánov hôr, inokedy horskú bystrinu, čoraz častejšie a nástojčivejšie sa v nej ozýva hlas vlastného duchovného vnútra. Ženie ju túžba objavovať, neuvedomene niečo hľadá. Rozlúči sa so svojimi rodičmi, vezme si uzlíček na cestu a putuje do hôr, nasledujúc volanie. Nevie, či to volá jej vnútro, či ju volajú bohovia, jednoducho príkaz nasleduje. Ocitá sa sama uprostred hôr, niekedy prespí v chatrči, v ktorej žil predtým pustovník. Duša žiari stále viac, nevedomky poznáva božstvo, o ktorom sa túži dozvedieť viac. Putuje dlhé mesiace, keď zrazu uprostred hôr zbadá majestátnu stavbu, akú nikdy vo svojom živote nevidela, ale napriek tomu je jej taká známa. Obkolesená múrmi, ukrytá zrakom zvedavcov na náhornej plošine uprostred hôr. Práve v nej odbíja zvon. Údery zvonu sú zároveň aj poslednými údermi jej doterajšieho života. S radosťou od nej minulosť odpadá tak, ako doznievajú údery znovu.

Mladík si sadá vedľa dverí a čaká. Naučil sa uprostred hôr poznať, že je ničím. Dážď s vetrom sa stali jeho spoločníkmi a jedinými priateľmi, v ich tónoch rozoznáva posolstvá služobníkov prírody určených svetu. Sedí tam už nejaký čas. Ticho a pokorne čaká. Jedno ráno sa dvere otvoria a mních v rúchu ho volá vstúpiť dovnútra. Príde mu taký známy, ide ho osloviť menom Li-pu, ten ho však zahriakne a prikáže mu mlčať. Pomenoval ho správne, tak sa volal predtým a volá sa tak aj teraz. Brat v rúchu by bol svojho starého učiteľa najradšej objal a padol pred ním na kolená, ale ešte nie je ten správny čas. Jemný závoj bráni svetlej duši precitnúť. Ešte sa musí učiť. Všetko si to vyzískať späť, spojiť minulosť s prítomnosťou a týmto smerom sa dívať v ústrety budúcnosti. Prísne zákony kláštora v súlade so zákonom duchovného pohybu to nedovolia. Mladík vie, že vo vzduchu tohto kláštora sa nachádza mnoho poznania a inšpirácií, z ktorých môže čerpať. V chráme vládne veľká radosť. Bolo to pár splnov mesiaca, čo jeden z predstavených lámov prijal zvesť, že sa do chrámu vráti dávny vrchný láma. S páskou na očiach, sám si má všetko vyzískať, len mu nesmiete dať vedieť, kým bol. To zjavil svetlý posol.

Mladík dostáva celu určenú pre učiacich sa žiakov. Sú to novici, ktorých úlohou je naučiť sa zdokonaliť sa v daroch písania a čítania, kým nebudú pridelení na inú prácu podľa vlastného zamerania. V pozadí znejú nádherné mužské chóry. Volajú k jedlu a duši pripomínajú krásu nebeských záhrad a uctievanie Najvyššieho. Odoberá sa medzi bratov a po krátkom príhovore a modlitbe pojedajú spoločne ryžu a plody. Jedlo občerstvuje telo, ale ponecháva ducha tkať v nezmenenej sile. Duša sa rozpomína, stále všetko prežíva v neuvedomenej rovine. Na začiatok je mu pridelený iný žiak, ktorý ho bude sprevádzať. Pravidlá sú prísne, rozpráva sa čím najmenej. Ešte to nevie, ale činí sa tak preto, aby sa pred nimi rozvinulo bohatstvo neviditeľného svetla a svojho vlastného vnútra. Duša to podvedome vie a s pokorou v srdci prijíma kláštorný poriadok ako to najlepšie vodítko pre vlastný rozvoj a napredovanie. Najkrajšia časť dňa spočíva vo vzývaní Vznešeného, ako ho tu nazývajú. Duša preniká do tajov písania s niekoľkonásobnou rýchlosťou oproti iným spolubratom, ako tomu u služobníkov Vznešeného býva. Formuje sa v nej stále vrelšia forma vzývania, akoby bola nadnášaná ľahkosťou. Splnila všetky kláštorné regule, postupuje k pomáhajúcim bratom.

Vyberá si oblasť pôsobenia medzi ľuďmi v mestách a osadách, aby spoznala, kam sa ľudstvo medzitým duchovne pozdvihlo, alebo skôr kleslo. Bohumilé pôsobenie posilňuje jej vieru, zároveň vracia zhora požičané v prebudenej vďake tých, ktorí smeli skrze ňu spoznať božiu veľkosť. Dni trávi medzi ľuďmi, v noci sa jej pri pohľade na hviezdy otvára bohatstvo Jeho služobníkov a posilňuje sa vnímanie jej vnútorného hlasu. Napĺňa ju ďalšia forma radosti, vedome vie, z čoho pozostáva jej úloha na nasledujúci deň. Ľahkosť duše a bytostní služobníci otvárajú ďalšie obzory a výhľady. Nadišiel čas vrátiť sa do kláštora. Prešlo už niekoľko rokov, odkedy mladík opustil jeho brány. Tak ako udržal čisté svoje kláštorné rúcho, vypral a zjemnil rúcho svojho ducha. Tkáči jemných vlákien mu za odmenu do koberca jeho osudu zatkali pár pomocí, aby smel rýchlejšie pristúpiť k svojej úlohe. Už mu chýbali kláštorné múry a svieži horský vzduch, ktorý nimi prúdil. Dal si ho zavolať predstavený pomáhajúcich bratov aby mu oznámil, že odteraz bude pridelený medzi najbližších žiakov najvyššieho lámu kláštora.

Doteraz vídaval jedine učiacich a pomáhajúcich bratov, ktorí prebývali v iných krídlach kláštora. Predstaveného, ani jeho žiakov doteraz nevidel. Nastal okamžik prvotného stretnutia.

Zbadal dôstojne oblečeného starca, z ktorého vyžaroval taký stupeň dôstojnosti, až ho nútilo padnúť na kolená. Chcel niečo povedať, vysloviť, chystala sa z neho vytrysknúť nesmierna vlna radosti zo vzájomného stretnutia… V tom na všetko akoby zabudol. Služobníci to oddelili závojom, lebo ešte nenastal ten pravý čas. “Ešte si si to všetko nevyzískal, Synu. Pracuj na sebe. Doteraz si získaval vedenie zvonku. Naučil si sa čítať, písať, dokážeš rozlúštiť staré spisy, ponoril si sa to chrámových regulí, teraz ťa však čaká to najťažšie. Prežívať to vnútorné a hľadať spojenie v oku neviditeľných svetoch tak, aby k tebe mohli prehovoriť služobníci Vznešeného. Odhaľ to v sebe a objavíš studnicu nekonečného pokoja, mieru a inšpirácie”… Ani nevedel, odkiaľ tie slová plynuli. Prijal ich do svojho vnútra.

Dni ubiehali. Plynuli ináč než tie doterajšie. Predstavený vyučoval svojich žiakov len zriedka. Bolo to na nich pýtať sa a usmerňovať chod svojho učenia múdrymi radami, ktoré predstavenému a niekedy aj pýtajúcemu priamo prúdili v zvýšenej miere prítomnosťou učiteľa. Niekedy len ticho sedeli v kruhu a vpíjali nebeskú múdrosť, ktorá sa vôkol nich vznášala. Dar a sila prameniaca z mlčania a prítomnosť bratov usilujúcich o nebeské hodnoty sa stávali tým najdôležitejším pokrmom dňa. Niekto si zvolil širokú a pohodlnú cestu, naša duša zas cestu rýchlu a stŕmu. Začala objavovať tajomstvá života, čerpať z večných prameňov, ktoré po celé inkarnácie poznávala, až raz… V jednom malom zákutí kláštora objavila misku, rúcho lámu a posvätný spis. Najprv sa zahĺbila do spisu, ktorý obsahoval kľúč k jej minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Začínal slovami: “Ak raz tento spis nájdeš, uzavrie sa kruh tvojho bytia.” Šupiny z jeho očí padli. Stal sa vedomým. Vedel o sebe, o svojom kláštore, svojej službe, o mnohých bratoch, ktorí za účelom služby Vznešenému pôsobia v iných národoch a s ktorými má naviazať duchovné spojenie za tým najkrajším účelom, na ktoré boli po stáročia pripravovaní. Vzal si svoje kňažské rúcho, misku a predstúpil pred predstaveného lámu a ostatných bratov. Predstavený padol na kolená. Stál pred ním zakladateľ a najvyšší láma ich rádu. Vedeli o ňom a očakávali jeho príchod ako im bolo dávnejšie zasľúbené, nesmeli mu však nič povedať, kým sám nepríde na to, kým je a vo svojom rúchu nepredstúpi pred ostatných spolubratov.

Celý chrám sa pripravoval na veľkú slávnosť. Príchod najvyššieho lámu mal ten najblaženejší vplyv na ostatných spolubratov, ktorí dokázali prenikať do väčšej hĺbky celého učenia. Vnútro chrámu sa na príkaz Najvyššieho zmenilo. Vytratili sa odtiaľ sochy buddhov, božstiev a drakov. Nad najvyšším oltárom bdel kríž rovnakých ramien, aký niekedy dávno mávali na svojich rúchach zvestovatelia pravdy. Vôkol horelo sedem sviec na znak 7 svetových obcí, v chráme prevoniavala kvetinová výzdoba na znak spolupráce s malými priateľmi a na oltári bola majestátne umiestnená červená miska. Taká, akú mávali voľakedy vo svojich chrámoch. Na znak toho, že sa počiatok spája so súčasnosťou vzopäl najvyšší láma svoje ruky, slzy sa mu kotúľali z očí a nadpozemsky vznešeným hlasom sa modlil:

“Ó, Všemohúci, vznešený Bože, ďakujem za Tvoju veľkú ochranu a milosť, ktoré ma po po stáročiach sprevádzali na mojich cestách a dovolili mi prísť až sem. Veď moje kroky aj naďalej vo svojej veľkej múdrosti a pomôž mi splniť svoju úlohu. Tebe patrím celým svojím bytím.

Volám aj k vám, bratia v duchu, ktorí sa nachádzate v Pánovom národe, vytvorme spolu most ducha, ktorý bude spájať po Bohu túžiacich a umožní tým, ktorí v sebe prechovávajú svetlo, neupadnúť do hlbín. Buď velebený na večné veky. Amen.”

Slová stíchli a mocný svetlý prúd sa rozostúpil miestnosťou. Prepájať cesty a vytvárať mosty, to je úloha vrchného lámu a všetkých tých, ktorí sľúbili vernosť Vznešenému.

Kniha sa zatvára, aby získali čas precitnúť tí, ktorí sú predurčení pre vyššie poslanie. Volanie bolo vyslané. Hľadá a klope tam, kde mu bolo sľúbené otvoriť. Spája sa s prúdmi Toho, ktorého príchod zvesti z Tibetu očakávajú.  Čoskoro ju láma znovu otvorí, aby do nej zapísal ďalšie riadky, určené pre jeho spolubratov a druhov.

Pokoj a mier Vám všetkým.