Vianoce. Čas, keď sa človek stíši a vystúpi z koľají svojho obvyklého stereotypu. Ak chvíle stíšenia a otvorenia sa správne zúročí, naskytne sa mu príležitosť otvoriť sa netušenému prílivu Sily prúdiacej z výšin. Magický čas, keď všetko všedné stíchne, zavládne pokoj a mier. V týchto okamžikoch roka sa viac ako obvykle odkrývajú záhaly, ktoré oddeľujú každého človeka od jemnejších svetov. Ak ju využije, smie sa mu dostať milosti pocítiť že je súčasťou celého stvorenia, jeho prúdiaceho toku a odkrýva v sebe spomienky, na ktoré v priebehu roka zabúda. Tie prebiehajú pred jeho duchovným zrakom ako vo filme, ktorého je priamo účastný. Vracia sa do detských čias, keď ešte všetko bolo tak jednoduché. Znovu sa snaží rozpomenúť a prežiť tie vzácne chvíle… Opúšťa svoj rokmi budovaný a zveľaďovaný majetok, už z neho nie je majiteľ firmy, alebo pán profesor, či iná honorabilita. Pred nami stojí ľudský zárodok, navracajúci sa do čias, kedy mu ešte oči svietili silnou žiarou, ktorá dáva možnosť rozpomenúť sa na tie najkrajšie a najradostnejšie okamžiky celého jeho doterajšieho bytia.

Jeden z týchto šťastlivcov, ináč významný to človek, teraz však otvorený a šťastný ľudský duch ktorý sa dokázal rozpomenúť, roztápa všetky nánosy vôkol a volá nás k prežitiu jednej výnimočnej chvíle, ktorá ho zakaždým povzbudí a naleje mu novú nádej, pripomínajúc mu cieľ ľudského bytia v tejto časnosti.

Preneste sa spolu so mnou do biblickej doby, do prostredia, kde som ako mladý pastier  pásol dobytok.  Bol som síce ešte mladý a učenosťou som vtedy neoplýval, cítil som, že tento môj vtedajší život bude niečím výnimočný. Mnoho času som trávil sám v prírode. Mal som veľmi rád zvieratá, veľa som si ich všímal a snažil som sa porozumieť ich reči. Dobre som poznal zvieratá vo svojom stáde a všetko som si dokázal zariadiť tak, aby som im doprial pre ne toľko potrebnú voľnosť a oni mi zas dopriali viac voľnosti, takže som sa o ne nemusel toľko starať a obávať ako to bývalo u iných pastierov. Cítil som lásku k svojmu stádu a ono mi ju oplácalo jednotu a  napomáhalo mi, pokračovať vo svojom duchovnom vývine. Čas takto získaný som využíval na porozumenie dejom v prírode a počúvanie jej tónov. Už nejaký čas som vo vetre, vzduchu aj ostatných živloch pozoroval zvýšenú aktivitu spojenú s príchodom nejakého blížiaceho sa diania. Menili sa smery vetra, jeho teplota, raz pri driemaní sa mi zdalo, akoby k zemi pršali okvetné lupienky a bytosti tancovali v očakávaní radosti a posily. Tento stav trval ešte nejaký čas, živly formovali dianie, na ktoré čerpali z iného druhu sily doposiaľ, než tomu bývalo predtým. Keď som sa snažil s týmto dianím v obrazoch spojiť, priviedlo ma to do Jeruzalema, do toho najkrajšieho svätostánku, ktoré smel náš národ kedy mať. Za oponou najsvätejšieho chrámu nášho národa sa to vlnilo a prúdila k nemu mocná, dosiaľ neznáma Sila, ktorá pochádzala z výšin od Najvyššieho.

Bolo to práve vďaka prúdu požehnania, ktoré kotvilo v našom národe, pretože nám bolo darované mimoriadne spojenie s Najvyšším, vďaka ktorému, skrz verného vedenia Bohom povolaných, dokázal náš národ priam neskutočné veci. Každý rok sme spomínali na veľké udalosti, od starých bájnych čias otcov národa až po vyslobodenie národa z Egypta a darovanie Božích prikázaní. Žiaľ doba od vtedy sa značne zmenila a národ zabúdal na to pravé učenie a vedenie a začal byť pravému učeniu neverný. Viac sa spoliehal na strnulé formy a prikázania učenia, než na vlastné cítenie a napájanie sa do výšin, začal byť viac pokrytecký a nepriamy. Výsledkom všetkých týchto nedobrých vlastností bolo, že už nebol schopný sám si vládnuť a trpel pod útlakom cudzej mocnosti. Ríma. Akí nepríjemní mi vtedy prišli tí učení z nášho národa, učení rabíni a zákonníci! Pripadali mi mŕtvymi v sebe a bez života.

Bol som vďačný za svoje stádo a za pastviny, ktorými sme každý deň prechádzali a trávili najväčšiu časť dní. Načúval som živlom a tešil sa spolu s nimi. Niečomu, čo som ešte nedokázal pomenovať, ale ani to nebolo na ten čas potrebné. Radostné očakávanie budúcnosti a niečoho nastávajúceho. Hranica, ktorá delila svet hmoty v ktorom som žil od jemnejších svetov sa stenšovala a cítil som sa byť súčasťou toho veľkého celku a pociťoval som jednotu. Jednu noc, keď mesiac osvetľoval nočnú oblohu, sme s mojím stádom ostali na pastvine. Všetok dobytok sa zhlukol na jedno miesto, psy bdeli okolo nich a keďže bol za nami dlhý deň plný putovania, veľmi rýchlo som zaspal. Mesiac žiaril tak silno, akoby som sa k nemu cítil priťahovaný, ale za ešte väčšieho jasu a svetla som postupoval ešte ďalej, do omnoho jemnejších miest. Ocitol som sa v rozprávke. Okolo mňa sa nachádzali ľudia nadpozemského zjavu a vyžarovania a všetci ma vítali, ako dávneho priateľa. Bol som privedený pred najurodzenejšieho z nich, ktorý sa ma slávnostne sťa v nejakej veľkej sále spýtal, či stále túžim splniť svoju dávnu úlohu. Nebol som si vedomý, akú úlohu má na mysli, ale slávnostne zo mňa vyšlo: „Áno“. „Neboj, priateľu, všetko ostatné k tomu ti bude dané, rozhodujúce je tvoje vnútorné odhodlanie a tvoje chcenie ku splneniu“, riekol najurodzenejší. V tom okamžiku ma zaplavil prúd zlatej sily, akoby som stál v jej prúde a bol mi ukázaný Ten, ktorý príde a s ktorým súvisí moja úloha. „Božia láska“, vyriekli moje ústa úplne nevedomky. Tak Ty si Ten, vďaka ktorému sa bude smieť zmeniť celé moje bytie. Veľká vďaka Ti, Láska, hoci Ťa ešte priamo nepoznám, ale učiním všetko preto, aby som Ťa spoznal a k tomu poznaniu dopomôžem aj mnohým ostatným. Ďakujem Ti za ten dar a milosť smieť.

Hoci som veľmi túžil ostať, cítil som sa priťahovaný späť k môjmu stádu a môjmu pozemskému lôžku. Keď som otvoril oči, prvý môj zrak smeroval k mesiacu. Ďakujem Ti, verný kamarát a služobník Najvyššieho, že ma sprevádzaš. Teraz už viem, odkiaľ čerpáš tú Silu a radosť pre svoje bytie. Rád by som sa stal takým radostným a šťastným, ako to vidím u teba. Daj mi milosť, smieť spoznať aj teba, tvoju úlohu vedľa tejto zeme a pomôž mi byť takým, aby som raz bol Láske dobrým pomocníkom. Stále viac osvetľoval mesiac moju tvár, až som znovu pokračoval v spánku. Počas tejto noci ku mne mesiac vysielal lúče svojho požehnania v omnoho intenzívnejšej miere a cítil som sa ním byť priťahovaný. Spájal nás prúd služby Láske a radosť z jej príchodu. Nad ránom sa mi zdalo, akoby mi mesiac vravel, že odteraz sme obaja priatelia v službe a nech si na to spomeniem vždy, keď sa budem dívať do jeho lesku. Ostal mi vnem jemnej a nežnej bytosti, s ktorou som sa skrze žiarenie Lásky spriatelil. Ďakujem Ti, Božia Láska, ešte ani nie si na tejto malej Zemi a už ma toľko obdarúvaš! Budem vôbec niekedy schopný, Ti tú dobrotu vrátiť? Z mojich úst vykĺzla tichá modlitba vďaky. Súznela s celým okolím a všetkým, čo sa okolo mňa nachádzalo. Sme všetci služobníci, ktorí sa tešia na príchod Božej Lásky? Nech je moja vďaka ešte väčšou za všetko toto nové poznanie!

Pokračovanie nabudúce …