„Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv so svojím bratom zmieriť; až potom príď a obetuj svoj dar.“

Vcíťme sa spoločne do uvedenej doby a do slov, ktoré skrze apoštola Matúša podávajú správu z biblických čias. Tieto slová čerpané z Pravdy k nám prehovárajú v každej dobe a netýkajú sa len čias, keď boli vyslovené.

Ako všetkému prinesenému z Výšin, aj týmto slovám je potrebné rozumieť všeobsiahle a z duchovného uhla pohľadu. Nemyslime si, že nám podávajú historickú zvesť o človeku vchádzajúcom do chrámu, aby tam priniesol obetu, ako tomu bolo u Židov. Tým by sme klesli na  najhrubšiu hranicu chápavosti a preniesli sa do zašlej minulosti, ktorá nám z dnešného pohľadu hovorí len málo.

Oltáre venované Najvyššiemu sa nenachádzajú len v chráme, v kostole alebo v modlitebni, tie si každý z nás nesie predovšetkým vo svojom vnútri. Vnútorným oltárom človeka je citová schopnosť poznávania. U niekoho je tento oltár čistý a vyzdobený, niekto o ňom ani netuší a nechal ho zarásť burinou, iný naň kladie svoje záľuby, mamon a rozum. Na oltári sa nachádza to, čím sa človek vnútorne zaoberá, akými smermi orientuje svoje cítenie a čo vzýva. Výnimočné sú slávnostné chvíle, počas ktorých udáva smer náš cit, žiaľ, u mnohých je to len pocit ľahko zameniteľný za cit. Smeruje nahor k Najvyššiemu, alebo sa zaoberá konzumom, hrou či niečím iným pozemským?

Slová evanjelistu môžeme preniesť aj na stretnutie ľudí dobrej vôle, kde kňaz alebo iná autorita číta druhým ľuďom z textov určených na osvieženie duše, alebo odovzdáva zo svojho duchovného vedenia. Prináša na oltár seba, svojho ducha, vedenie o večných pravdách, ktoré chce ďalej rozširovať a odovzdávať. Sú to aj slávnostné chvíle, ktoré si svojou svätosťou a atmosférou žiadajú byť naplnené vďakou Stvoriteľovi za všetky milosti a dobrodenia, ktoré nám poskytuje.

A čo znamená ten dar? Je darom len obeta, akú voľakedy do chrámu prinášal židovský národ? Aj tu je potrebné preniesť sa do súčasnosti. Pod obetou môžeme chápať mnohé, vždy sa jedná o niečo, čo človek z lásky a vďaky obetuje alebo zasvätí Najvyššiemu. Niekto prinesie kvety na oltár, iný ho zdobí, niekto predeň predstupuje v slávnostných chvíľach a dáva na misku váh seba samého. Iný cíti prúdiť posilu Zhora, ak je naplno otvorený prúdiacej Sile. V súčasnom ponímaní to môže zahŕňať aj samotný vstup do chrámu, modlitebne, slávnostné obradné miesto, alebo miesto, kde bude niekto rozdávať z duchovne prospešného vedenia.

Prv než tam človek vstúpi, alebo na vstup začne pomýšľať, musí sa zmieriť so svojím bratom. A čo ak brata nemá, ale len sestru? Aj tu je potrebné brať to obrazne. Bratom sú myslení všetci tí, ktorí pri stretnutí s nami zanechali fľaky na našom duchovnom rúchu, kvôli čomu by sme sa sem museli vrátiť, alebo nemohli vzlietnuť do Výšin. Všetko, čo nás púta k našim blížnym, k tejto Zemi, čo nás činí hutnejšími, než je náš samotný duchovný obal, stáva sa pre nás záťažou a bráni nám čerpať a prijímať z Výšin, kam náš duch za predpokladu svojej zrelosti patrí.

Slová evanjelistu sú pre nás veľkou pomocou a záchranným lanom daným nám Zhora, čo si máme pri vzácnych a svätých chvíľach prežívaných na Zemi uvedomiť a kam majú naše myšlienky a kroky smerovať. Čo môžeš stihnúť na Zemi, človeče, neodkladaj na čas po smrti. Práve tieto kroky určia miesto tvojho budúceho bytia a úrovní, v ktorých budeš smieť po svojom pozemskom odchode prebývať.

Po ich ozajstnom prežití vytryskne z každého veľká vďaka smerujúca k Láske Božej za pomoc, ktorej sa nám skrze zanechané slová dostalo.