Jedného rána sa Juraj neprebudil do nového dňa. Jeho telo vypovedalo službu.
Na svoje prekvapenie však zistil, že síce došlo k nejakej zmene, ale žije ďalej. Nerozumel čo sa deje, všetko mu prišlo trochu iné. Trávil čas v tomto doposiaľ neznámom stave a snažil sa nájsť porozumenie. Upratovačka, ktorá prišla spraviť poriadok začala hystericky plakať a zavolala sanitku a políciu. Jurajovi začínalo dochádzať, že je asi po smrti, alebo si z neho niekto poriadne vystrelil. Zatiaľ mu nebolo dovolené veľmi sa vzdialiť a všetko čo chcel vykonať, zrazu nešlo a nefungovalo. Dokázal však vnímať trochu viac, ako tomu bolo bežné. V záchvevoch, alebo akoby mu to niekto vravel, dokázal vytušiť stav veci. Porozumel, že pani upratovačka síce u neho rada upratovala, lebo ako klient nemal obzvlášť veľké nároky, ale ani prinajmenšom nemala v láske to, čím sa pracovne zaoberal. Bolo jej ľúto biedneho človeka, ktorý za celý ten čas nemal možnosť prežiť a poznať, čo je to život s veľkým Ž. Hneď, ako sa na tieto prúdy začal ladiť, sa mu akoby pred očami objavoval príbeh vnemov, alebo myšlienok dotyčnej. Nečakal ho nikto, kto ho mal skutočne rád, väčšina z jeho známych bude túžiť zaujať jeho miesto a vziať si niečo, o čom tí iní nevedia, že vlastnil práve on. Kariéristi a bezcharakterní ľudia na každom kroku. Keď sa neskôr správa o jeho odchode rozšírila, našiel ho chabý náznak niečoho príjemne hrejivého. Spomenul si na svoju spolužiačku z vysokej školy, ktorá bola jedným z mála ľudí, ktorému na ňom záležalo. Premárnená šanca, povedal si.
Ani nevedel ako a ocitol sa na vlastnom pohrebe. Aj tam vnímal smery myšlienok svojich kolegov. Jeden prišiel, aby sa ukázal a vyzdvihol, iný zas preto, aby nechýbal v zozname spomínajúcich, o neho samého však nikomu z tých ľudí nešlo.
Zdržiaval sa už nejaký čas blízko vlastného hrobového miesta, keď zrazu z jeho vnútra vytryskla prosba o pomoc. Zrazu sa vedľa neho zjavila postava, ktorá s ním mohla komunikovať. Pomoc teda prišla! Začali sa rozprávať o stave, v ktorom sa obaja nachádzali a ten druhý mu len potvrdil správnosť jeho predpokladu. Dôvod, prečo nemohol odísť preč z tejto zeme, boli podľa pomocníka početné nitky ktoré ho s ňou pravdepodobne spájali a neporozumenie celej situácii. Preto potom bol pomocník s ním, keď bol taký múdry a toľko toho vedel? Táto otázka zostala pre Juraja nezodpovedaná.
Pomocník ho vzal na miesto, kde prebiehali tvrdé boje dvoch armád. Hynuli tam ľudia, ktorí ešte nedávno trávili čas v svojom zamestnaní medzi milujúcou rodinou. Teraz si neboli istí, či sa dožijú nasledujúceho dňa. Niektorí z tých, ktorí boli po smrti nadávali na všetkých nenásytných boháčov, ktorí konflikt vyprovokovali a zároveň aj na všetkých, ktorí im v tom pomáhali a stali sa ich nástrojmi. Tu Jurajovi zablesklo, prečo sa ocitli práve tam. Niečo z jeho lepšej podstaty sa začínalo preberať k životu a ešte nevedomky začal prijímať zodpovednosť za tento žalostný stav. Tie nitky boli špecifickej podstaty, ktorá bola Jurajovi známa. Predstavil si obraz človeka – plantážnika, ktorý do detailov vymyslí plán, ako zničiť prales, pretože by na jeho pôde rád pestoval palmy, za olej z ktorých mal prisľúbený veľký zisk. Pozná smer vetra, horľavosť materiálov, predtým si nájde ľudí, ktorí v smere vetra poukladajú drevo a suché konáre, aby sa všetko dobre chytilo, zoženie zápalky a založí oheň. Juraj poznal ten pach horiacej síry, vznikajúceho ohňa, ktorý neskôr zachvacuje celý prales a nič čo sa v ňom nachádza, nenachádza cestu úniku, lebo oheň zúri všetkými smermi. To isté videl teraz na bojisku, na ktorom opúšťali telá duše vojakov. Je to tak dôsledne vymyslené, že sa zapáli celý kruh vôkol a oheň zasahuje aj dovnútra. Čokoľvek nachádzajúce sa v tomto kruhu má možnosť uniknúť len spočiatku, neskôr keď sa kruh uzatvorí, už takáto možnosť nie je. Zrazu uvidel samého seba, ako jedného z tých, ktorí na kolonistom presne vytýčené cestičky nosil to najlepšie a najsuchšie raždie, aby cestička dobre horela. O ničom inom nevedel, myslel že má len z jedného miesta na druhé preniesť raždie a to je všetko. Sám by si sťažka dokázal predstaviť tú spúšť, zničený prales, uhorené a zadusené zvieratá, ktoré nedokážu nájsť únikovú cestičku. Začínalo mu svitať a odhaľoval, že v celom tomto diele sa stal dielčím nástrojom. Mal sa dobre, nemusel príliš premýšľať a to čo konal ho vynášalo na piedestál slávy. Dostalo sa mu poznania toho, že splnil čo bolo potrebné a plantážnikovi na ňom už nezáležalo. Bol to trpký kalich, ktorý musel Juraj vypiť. Ešte trpkejšie bolo však prepojenie obdobnej dejovej línie do druhej svetovej vojny, keď zdalo sa že on sám pôsobil ako vlakový strojvodca. Na tom by nebolo nič zlé, keby nevozil ľudí na istú smrť do táborov smrti. Ale vtedy o tom tiež nič nevedel. Kúril do kotla, pristavil vlak a viedol ho tam, odkiaľ mu to bolo ukázané. Teraz na chvíľku zmeravel. Jemu predsa bola daná veľká milosť smieť toto predchádzajúce previnenie napraviť a on sa znovu nechal polapiť do tej istej pasce, akurát tentokrát v novšom prevedení a menej pracnej obdobe.
Videl, že hoci to nerobil náročky, ale skôr z nevedomosti a nedôslednosti, slúžil nedobrému pánovi proti oprávneným záujmom ostatných ľudí. A hoci to po ňom nebolo priamo žiadané, vykonával ešte vo svojej horlivosti aj značnú nadprácu, aby ešte viac sťažil pôsobenie tých, ktorí sa snažili o slobodu a otvárali ľuďom oči. Snaha zapáčiť sa niekomu a túžba byť pochválený a stúpať po spoločenskom rebríčku boli pre neho to najdôležitejšie. Preto nemal ani skutočných priateľov, ktorí by ho mali radi kvôli jemu samotnému. Znovu si spomenul na tú jednu spolužiačku, ktorá mohla byť dobrou partnerkou jeho bytia na ceste odčinenia minulého previnenia. Otvárala mu svoje srdce, túžila mu byť družkou a radkyňou a on to nevidel.
Dlhý čas ležal v horkom žiali a prežíval zmienené obrazy. Teraz rozumel podstatne viac, než tomu bolo v čase najväčšej slávy, keď myslel, že na neho v inteligencii a múdrosti nikto nemá a neprevýši ho. Hľadal spôsob, ako odčiniť aspoň malú časť z toho, čo počas svojho pobytu na Zemi napáchal a prišla mu jednoduchá odpoveď: podeľ sa so svojím príbehom s inými, snáď niekomu pomôže kráčať po lepších chodníčkoch a poznať svoj omyl skôr, než po odchode z tejto Zeme.
Iste ho so Zemou spája ešte nesčíselné množstvo pút. On však pocítil veľkú úľavu, ktorá sa prejavila v tom, že bude smieť opustiť Zem a posunúť sa do úrovní, kde môže pokračovať vo svojom vývoji. Či bude mať ešte dosť času na zmenu nevie nikto z nás, držme mu v tom však palce a podporujme ho, ako aj mnohých ďalších ľudí s podobným osudom.
